Vítejte u třetího pokračování "nekonečného" rozhovoru s analytikem, politologem a mým dobrým přítelem Viliamem Ostatnikem. Po předchozím, více filozofickém dílu, se nyní vrátíme opět trochu na zem a bez jakékoli politické korektnosti probereme politiku, historii a samozřejmě i automobily. Bavíme se o věcech, které jsou našimi vášněmi, celoživotními láskami. O věcech, které jsou nám drahé a... propůjčují nám oči, nervy i cit...
T77: Můj milý Viliame - je nám umožněno spolu vést něco, co jsem neskromně nazval „Hovory k sobě“. Je po deváté večer, v Bavorsku, jsem unavený. Ale zapnul jsem počítač. Jestli si totiž něčeho na této tvorbě opravdu vážím, je to ta bezprostřednost. Jakobych psal dopis dobrému příteli, dopis kamsi do dálav, do prostředí, v kterém Ty žiješ celý život a já ho vlastně neznám. Jaký je tedy život v Bratislavě? Dá se něčím přirovnat k Praze nebo Vídni? Vídeň sice znám defakto jen podvědomě, ale pořád jsem přišel v tamní porodnici v 89‘ roce na svět a někdy v teenagerském věku mě rodiče do Rakouska vzali zpět, aby mi ukázali, na kterých adresách tam bydleli, kde se procházeli, kde táta šmelil s drahými encyklopediemi a v neposlední řadě – kde koukali přes Dunaj do světa, který jim byl kvůli „Akci Asanaci“ na celé roky zapovězen aniž by věděli, jestli se někdy budou moct vrátit domů a jestli ještě někdy spatří tváří tvář své milované, kteří zůstali v komunistickém Českoslovenku. A ve mě nesporně něco, z této doby a z těch událostí zůstalo – i z míst, a bude to tam navždy. Akorát se to těžko definuje. Uplynulo více než 20 let od chvíle rozdělení našich zemí. Vím, že za to svým způsobem nejsi rád. Ani já. Ale je to stále zajímavý podnět k diskuzi. Existuje dnes stále na nějaké – alespoň imaginární úrovni - něco jako Československo? Mají si naše národy stále co říct?
Milý Vojto a čitatelia, ospravedlňujem sa za dlhšiu odmlku, potreboval som dohnať prácu, ktorú som počas letnej dovolenky odložil. A hľadal som práve tú bezprostrednosť, ktorú sám spomínaš, aby som sa k ďalšiemu zo série rozhovorov s Tebou dostal organicky.
Život v Bratislave je krásny – teda tak to vnímam ja, aj keď viem, že objektívne určite existuje niekoľko námietok. Ale samozrejme je to veľmi subjektívne, takže niet o čom polemizovať, takto to cítim celý život. Nemálo času som prežil v Hong Kongu a na rôznych miestach USA, ale napríklad som žil aspoň pol roka-rok aj v Taliansku, Litve či Belgicku. A vždy si odnesiem to klasické pravdivé klišé – všade dobre, ale doma akosi najlepšie. A taktiež si vždy uvedomím, že to nikde nie je dokonalé, všade majú svoje problémy, vždy je to niečo za niečo.
Bratislava je miesto, kde som sa narodil, kde som vyrastal, kde mám logicky množstvo zážitkov, obľúbených miest, spomienok, krásnych aj... povedzme to diplomaticky, formačných. Narodil som sa v roku 1995, takže si z 90-kovej Bratislavy ozaj veľa nepamätám. Skôr potom ranné 21. storočie, prvé nové Ikarusy 435, skôr výnimočne, inak stará klasika - buď typický tmavobordový Ikarus 280, alebo naša Karosa C734, električky zásadne Tatra T3. Na parkoviskách trabanty, škodovky, kde-tu nejaký bavorák alebo renault. Rozbité chodníky, nefunkčné osvetlenie, hrdza, padajúca omietka, brutálna a nekontrolovaná kriminalita, v hlave to nosím ako takú nejakú podvedomú ťažkú každodennosť, rutinu, apatiu, akúsi nevyhnutnosť a dostatočnosť. Dnes má Bratislava úplne inú auru. Z väčšiny jej častí už vyprchala tá apatia a priemernosť, všelikde cítiť nadpriemer, snahu, radosť, zanietenie, veľmi príjemnú diverzitu kombinovanú s takou tou príjemnou, domácou každodennosťou. Veľa sa tu pije dobré pivo, ale aj – a možno najmä – dobré vínko, Malé Karpaty predsa začínajú tu. Verím, že obdobie 90tych rokov máme za sebou a už sa nevráti. Celkovo tú dekádu milujem, ale v Bratislave nebola pekná.
Narodili sa tu v polovici storočia a celý život tu žijú aj moji rodičia, hoci ich rodičia pochádzajú z iných miest či dedín v okolí Bratislavy. Najdlhšie žije v Bratislave moja babička, maminkina mama, paradoxne narodená v Mšených Lázních na sever od Prahy do česko-nemeckej rodiny. Tá sa presťahovala s rodinou na pravú stranu Dunaja do Petržalky-Engerau v roku 1929, potom nad Hrad, a odvtedy je bratislavčanka. Tá má kvantá fenomenálnych spomienok a zážitkov... ale späť k veci. Bratislava je útulné mesto, nie príliš veľké a nie príliš malé, také pre mňa akurát. Čím som totiž starší, tým menej mám rád ruch veľkomesta a tým viac si vážim aj ticho, kľud, súkromie, vlastný priestor. Hong Kong a New York boli kedysi mojim snom, dnes už vôbec. Kľud a súkromie Ti samozrejme dá najmä príroda a vidiek, ale aj v meste vieš nájsť istý balans, pričom stále máš k dispozícií všetky možné vymoženosti – od množstva kultúrnych ustanovizní cez kvalitnú a zaujímavú gastronomickú pluralitu až po pracovné príležitosti.
Praha aj Viedeň sú oproti Bratislave jednak fakticky aspoň dvojnásobne väčšie, ale tiež pocitovo sú iné – predsa len sú to historicky významné centrá ktoré poznajú po celom svete a ktoré tým pádom koncentrujú okrem iného aj omnoho viac turizmu. Keď sa prejdeš v lete po bratislavskom Starom meste, už mi to pripadá na hrane takého zdravého komfortu pre domáceho. Ak sa správne pamätám, máme tu niekde medzi 1-1,5 milióna turistov ročne, možno už aj viac, pričom odhadujem že 99% ich príde počas leta plus na vianočné trhy a osláviť Nový rok. Praha aj Viedeň už sú ale pre mňa za tou hranou, do centra mesta tam už prakticky nikdy nechodím, ak nemusím. Samozrejme rozumiem významu turizmu, ja sa teším, keď do mesta prichádzajú ľudia, aby si ho vychutnali, aby ho spoznali, a logicky aj aby tu minuli peniaze. Mesto má byť rušné, inak je niečo v neporiadku. Teraz len konštatujem, čo to znamená pre každodenný život miestneho človeka, ktorý tu žije s rodinou, pracuje, nakupuje, relaxuje, chodí na zmrzlinu, do kina. A poukazujem na ten balans.
Ekonomická situácia v Bratislave je vďaka Bohu dobrá, suché štatistiky hovoria o jednom z najbohatších regiónov v EÚ, dlhodobo ťaží z niektorých štrukturálnych, ale prirodzene aj geografických reálií. Viedeň je za rohom, doslova. Vidíš, a to je ďalší rozdiel – Praha je oproti Viedni ďaleko, hoci kultúrne je to asi skôr naopak. Do Viedne ale zájdem v pohode v piatok na otočku na pivo – mimochodom, položartom hovorievam, že to je môj „politický program“, aby to takto ostalo aj za čias môjho syna, vnuka, snáď aj pravnuka, teda aby tu niekto nepostavil novú železnú oponu, ktorá by zase neprirodzene a násilne rozdelila tieto dve mestá a časti Európy od seba.
Za ďalšie mi napadá bezpečnosť. Dúfam a verím, že ostane Bratislava a Slovensko naďalej relatívne bezpečnou oázou. Je to už aktuálne jedna z najväčších výhod oproti „starej“, teda Západnej Európe, ktorá kombináciou viacerých veľmi nerozumných politík ohrozila a ďalej ohrozuje bezpečnosť svojich miest a obyvateľov, a do blízkej budúcnosti to bude žiaľ asi len horšie. Ak si to tu nepokazíme my a naopak dobrými politikami budeme udržiavať zdravú mieru bezpečnosti, viem si dokonca predstaviť aj scenár, v ktorom sa za 10-15 rokov, možno aj skôr, ľudia strednej a staršej generácie sťahujú do Prahy, Varšavy, Budapešti a Bratislavy z Paríža, Berlína alebo aj tej Viedne. Prosperita je veľmi dôležitá, ale ak ju dáš na misky váh a postavíš proti nej bezpečnosť, veľa ľudí oželie vyšší plat, ak sa nebudú musieť báť pustiť dcéru alebo syna večer von na pivo alebo do parku. Podobné to môže byť aj v prípade kompromisu medzi prosperitou a slobodou, napríklad majetku, súkromia, slova, podnikania, vedeckého bádania, a podobne. Tam zase môže zohrať rolu šialená politika wokeizmu a nového (či všeliak zmutovaného) marxizmu.
Čo sa týka rozpadu Československa – už teraz mám zase raz odpoveď na jednu A4, tak to skrátim. Kedysi som to pokladal za chybu a retrospektívne ľutoval, že to tak dopadlo. Študoval som ten proces, polemizoval nad tým, „co kdyby“...Predstava, že by sme ďalej šli spolu oslobodený od zhubnej komunistickej totality ako 15 miliónový štát v srdci Európy, ako stredne veľká priemyselná veľmoc, že by sme spolu štrukturálne a systematicky privatizovali, budovali slobodný, prosperujúci a bezpečný štát rozprestierajúci sa od Nemecka až po Ukrajinu, tá ma veľmi lákala. Ale prirovnám to k zachovaniu či znovuzrodeniu výroby osobných automobilov Tatra – bola to tiež nádherná predstava, sen, niektorí sa dokonca aj priblížili k jeho konkretizovaniu či naplneniu, ale nakoniec to nemalo reálny, pevný základ a sen ostal snom. V prípade Československa to ale dnes beriem pozitívne. Vzťahy medzi nami sú po roku 1993 najlepšie v dejinách. Už si nenesieme biľag, že jeden na druhého dopláca alebo že jeden druhého nejak vykorisťuje, a podobne. Sme si rovní, dva štáty, susedia, priatelia, bratři. Niet sa na čo vyhovárať, optimálne by bolo, keby medzi nami panovala aj zdravá konkurencia, ktorá by nás poháňala vpred. Ja nikdy nepôjdem proti Českej republike a verím, že to tak má aj drvivá väčšina Slovákov. A dúfam, že zase naopak drvivá väčšina Čechov by nikdy nešla proti Slovensku. Dejinami prosto máme kráčať spoločne. Kto vie, čo prinesie nejaká ďalšia veľká geopolitická a bezpečnostná kataklizma v budúcnosti. Spojenie z praktických, pragmatických politických či bezpečnostných dôvodov by som určite nevylučoval.
T77: Vezmi si jakoukoli událost za posledních třeba 150 let – víš co toho bude bude téměř vždy součástí? U zrození jakéhokoli historického příběhu z tohoto období už jsou takřka pokaždé součástí dějin automobily. Jinými slovy – na čáře života automobilismu je svět, jak ho známe a jak ho milujeme. Může to být příběh o tom, co se lidem podařilo a mnohokrát také o tom, v čem naopak selhali. Podle mého názoru jde o věc, která v kolektivním vědomí určitě existuje. Jen se na ní možná trochu zapomíná jako na něco samozřejmého. A když dnes vidíme například Volkswagen, který nikdy ve své historii nebyl v takových potížích, možná je na čase si tyto zdánlivě automatické věci více zpřítomňovat do kulis reálného času a aktuálních krizí na mnoha úrovních. Je třeba jednat a včera bylo dávno pozdě. O auta v podobě, jak je známe, budeme muset, zdá se, ještě vést boj. Vnímáš tuto myšlenku stejně?
V princípe určite áno. Často spomínam – a citujem aj väčšie mozgy, ktoré na to poukazujú, ako napríklad Václav Smil – že okolo seba máme veci, ktoré nám pripadajú samozrejmé, pričom vôbec nie sú. Dokonca pre niektorých fanatikov a ideológov môžu byť tie veci aj prvoplánovým nepriateľom. Automobil je toho krásny príklad – vyše 120 rokov umožňuje rozvoj, a to nie len socio-ekonomický, ale aj rozvoj individuálnej slobody ako životného štýlu. Umožňuje súkromie a ochranu súkromného majetku a aj priestoru. Pomohol zvýšiť životnú úroveň aj kvalitu života – čím Ťa asi tak prepravia rýchlo do nemocnice, keď nie autom, alebo vrtuľníkom? Automobil a spaľovací motor umožňuje tiež už vyše storočie budovanie a udržiavanie vzťahov. Pamätáš, keď Jeremy vyriekol tú legendárnu vetu „and the chicken was still warm“? Veta predtým sa samozrejme týka jeho otca, s ktorým sa na poslednú chvíľu stihol ešte rozlúčiť len vďaka tomu, že Porsche 928 S4 dokázalo v pohodlí a bezpečí udržiavať stálu prepravnú rýchlosť povedzme 180-200 km/h. To je prosto symbolické.
A ešte jednu vec poviem – netýka sa to zďaleka len áut. Poznám ľudí, ktorí žartujú o tom, že dnešné deti si myslia, že mlieko pochádza zo supermarketu a nie z kravy. Ale to nie je žart. Všimni si napríklad koľko klimatických aktivistov, fanatikov a rôznych ideológov vôbec nechce – alebo nedokáže – vnímať svet komplexne. Pocákaš nejaký Picassov obraz paradajkovým pretlakom na protest proti rope a ropným produktom? Bravo. Akurát takmer všetko, čo Ti umožnilo to urobiť, je z ropy alebo vďaka rope. Cesta, po ktorej tam ten fanatik prišiel. Akýkoľvek dopravný prostriedok. Jeho tričko. Vodovodné potrubie. Mobilný telefón, na ktorý si ten hrdinský rebelský čin mohol nahrať. Elektrina, vďaka ktorej to potom zdieľal na sociálnej siete... tie sú z čoho? Aj ak by tá elektrina bola zo solárnych panelov alebo z veternej elektrárne, z čoho sú tie solárne panely vyrobené? Z čoho sú veterné turbíny? Z akých materiálov a akým procesom sa vyrábajú? Nebuďme naivní, neberme veci za samozrejmosť a vnímajme súvislosti.
T77: Už jsem se Tě dříve ptal na strukturu a velikost tvé knihovny, protože knížky jsou naší velikou společnou vášní. A pokud jde o mě, v 35 letech už bych mohl těžko věnovat čas studiu někde na univerzitách, tak si to vynahrazuji právě samostudiem doma po večerech. Letošní rok studuji moderní dějiny Itálie. Teď už vím, že jsem byl hodně naivní, když jsem si představoval, že se během jednoho roku dostanu přes celé 20. století. Teď je totiž říjen a já nejsem ještě ani ve 30. letech. Pohltila mne extrémní komplikovanost a jakási barvitost italských 20. let, kdy je země na prahu občanské války nebo rudé socialistické revoluce. I tam už byly němými svědky automobily a nutno dodat, že tam celému odvětví šlo svým způsobem dost o krk. I velcí a mocní průmyslníci totiž byli svým způsobem obrovskou a hybnou silnou politiky. A také to byli obyčejní lidé, kteří toužili po pokroku, pohybu vpřed, po rychlosti, po úspěchu a v neposlední řadě toužili po klidu. Počátek i konec první světové války Itálii nepopsatelně rozpoltil a vykopal i nejen reálné zákopy, ale i ty společenské a kulturní. Jak tento aspekt dějin Evropy vnímáš ty? Můžeme si troufnout říct, že nástup fašismu podpořil rozlet italského motorismu do světa? Co by se podle Tebe stalo, kdyby Alfu Romeo, Fiat, Bianchi, Moto Guzzi nebo třeba Isottu-Fraschini znárodnili milovníci sovětského modelu bolševismu, kteří se mohli dostat k moci a kterých bylo v tehdejší Itálii nepočítaně? Chápu složitost tématu. Na rozsah odpovědi nehleď. Myslím, že bude dobré tuto otázku zodpovědět tvým (zajisté i politologicky odborným) pohledem velmi podrobně.
Zabudol si na Lanciu! :-) Na tú si potrpím... No a teraz k pointe – to je zaiste zaujímavá otázka a už vo svojej podstate naznačuje niečo veľmi dôležité. A to síce komplexnosť dejín. Nechcem použiť slovné spojenie „nič nie je čierno-biele“, lebo to je také ploché a nedostatočné, ale v princípe to sedí. Vždy keď niekto dá bohorovný súd o minulosti bez toho, aby ju prežil alebo aspoň strávil roky či dekády jej poctivým štúdiom, zabliká mi kontrolka v hlave a držím zdvihnutý prst – pozor. Veď ako aj Ty spomínaš, poctivé a náročné štúdium „len“ dejín Itálie „len“ 20. storočia Ti môže zabrať niekoľko rokov. Historici trávia doslova celé životy štúdiom niekedy len niekoľkých desaťročí či storočí. Dejiny sú skrátka monumentálne a treba ich študovať s pokorou a úctou.
Odpoveď na otázku týkajúcu sa komplikovaného vývoja a súvislostí 20-tych a 30-tych rokov či už v Itálii, alebo vo zvyšku Európy by vydala na knihu (a kvalitných kníh od kvalitných historikov na toto téma je mnoho), takže ja sa obmedzím len na ten aspekt polarizácie a tvrdého boja dvoch veľkých konkurenčných ideológií a vízií o svete, teda fašizmu (a potom aj nacizmu) a komunizmu – a presah na priemysel.
Tiež to podľa mojich znalostí vnímam tak, že boj proti boľševizmu bol silným mobilizačným momentom pre prívržencov či už Benita Mussoliniho alebo aj Francisca Franca či nakoniec aj Adolfa Hitlera. Pokiaľ si správne pamätám na historické opisy, ten strach bol medzi ľuďmi vtedy reálny, samozrejme sa k tomu pridávalo aj množstvo propagandy a vzájomného bičovania emócií. Po Európe vznikali aj rôzne republiky rád, teda komunistické diktatúry, ktoré po Veľkej vojne snívali o akomsi spojení s revolučným Ruskom, resp. po roku 1922 so Sovietskym zväzom. Taká republika vznikla nakrátko napríklad v Bavorsku alebo aj na časti Slovenska. Na to sa mimochodom pomerne často zabúda.
Predstavujem si to tak, že napätie sa dalo krájať a bol to jednoducho každodenný život vo veľmi pohnutej dobe. Veď si zober, že po tisíce rokov žiješ v ancien régime – nie len v tom vo Francii, ale myslím teraz prakticky na celú Európu, Rakúsko-Uhorsko obzvlášť. Samozrejme sú tu vojny, aj nejaké revolúcie, ale ten systém, ten poriadok je viac-menej kontinuálny, veľmi podobný, stabilný. Je tu kráľ alebo cisár, je tu cirkev, máme pomerne jasné hierarchické štruktúry, máme jasnú aj lojalitu, hoci sa v praxi môže rôzne prekrývať (cisár, zemepán, pápež...). No a odrazu sa tento starý poriadok kompletne zbúra Veľkou vojnou a jej následkami – predovšetkým novým spôsobom usporiadania Európy, štátu a sveta, novými formami lojality. Vznikajú nové deliace línie, de facto sa etabluje národnostný štát, demokracia a republikanizmus. Pohnutá doba, kríza, chudoba a dezorientácia sú živnou pôdou aj pre revolučné myšlienky a mobilizáciu, odrazu do hláv más prenikajú revolučné spôsoby uvažovania. Koncepty ako vykorisťovanie, triedny boj, kolektivizmus, vyvlastňovanie majetku, a podobne.
Nie len pre šľachtu alebo aj bežného človeka v Taliansku či Rakúsko-Uhorsku toto musela byť séria veľkých šokov v krátkom čase. Samozrejme to boli rany aj pre veľký priemysel. Pretrhnutá kontinuita a brutálna neistota – ako ďalej? Človek a spoločnosť v kríze vedia plodiť ohromnú a úžasnú húževnatosť, adaptabilitu, silu a kreativitu, takže z ruín sa dá znovu niečo postavať – ale keď panuje politická neistota, nevieš, kto Ti bude vládnuť, či Ti niekto nezoberie život alebo majetok len tak, zo svojvôle, to spôsobuje paralýzu, stagnáciu, emigráciu...
Čo sa teda týka hypotetického vývoja, že by boľševici nakoniec ovládli Itáliu a znárodnili veľké podniky - o znárodnení veľkých podnikov v úspešných industriálnych krajinách vieme predsa aj my svoje. Pozri na Tatru. Modely ako 603 či 613, ktoré obdivujeme a milujeme, vznikli napriek vôli režimu a napriek podmienkam, ktoré tu panovali. Ich kvalita odrážala maximum, čo tu šikovní ľudia vedeli vytvoriť, lebo chceli. Keby mali podmienky ako napríklad v Západnom Nemecku, resp. keby na nich nestála čižma diktatúry priemernosti, tak by mohla Tatra vyzerať inak – možno nie vizuálne, ale kvalitou materiálov či spracovania určite, a najmä aj predajom a medzinárodným úspechom. Kreativita, sloboda, motivácia, ktoré sú vlastné kapitalizmu, resp. voľnému trhu a ústavnej demokracii, by v boľševickom Taliansku samozrejme chýbali a tak logicky silne pochybujem, že by vznikli tak nádherné, vzácne a jedinečné vozy, aké nám tá krajina dala po zvyšok 20. storočia. Korporátny fašizmus, ktorý tam miesto toho zvíťazil v danom období, elementom ako kreativita či motivácia (úspechu, zisku, prvenstva) vo veľkom priemysle nebránil, naopak im v niektorých prípadoch pomáhal – či už silnou podporou národného ducha a mobilizáciou za „Nový Rím“, snahou o dosahovanie prestížnych víťazstiev napríklad v motoršporte proti medzinárodným súperom, alebo aj relatívnou ekonomickou slobodou pre veľké podniky. Kapitál, majetok a bohatstvo neboli sprosté slová a zločin, ktorý sa automaticky trestal. Taktiež režim pomáhal svojou posadnutosťou monumentálnosťou a opulentnosťou. To by za bolševika úplne chýbalo, takže by tam na vznik Lancie Astury, Fiatu Torpedo, Alfy 6C alebo 8C, alebo takej Issoty 8A prosto a jednoducho neboli podmienky. Enzo Ferrari by možno tiež odišiel závodiť niekam do Anglie. Kto vie. Nedá sa to povedať s istotou, ale vďaka strašným skúsenostiam s nefunkčnosťou socializmu a komunizmu takýto hypotetický scenár s istotou podľa mňa hraničí.
T77: Jsem rád, že jsme se k této části dějin dostali, tak když dovolíš, také se trochu rozepíši. Když už jsi velmi prozřetelně zmínil tu Lancii Asturu, jen bych chtěl poznamenat, že právě tento model se v loňském roce stal jednoznačným králem aukcí v rámci značky a to sice v provedení třetí série Cabriolet Bocca od Pininfariny. Vznikly pouhé tři exempláře a jejich krása je dechberoucí. Stejně tak historický význam. Dvě z nich se loni prodaly v USA dohromady za více než 3,1 mil. EUR. Jednu měl i Eric Clapton. Ten vždy věděl co je dobré... A ano, například tohle auto představila fašistická Itálie na svém autosalonu v Miláně dva roky před začátkem druhé světové války. Která Lancia je tvá nejmilovanější Viliame? Neustále také přemýšlím, jakým směrem by se Itálie vydala, kdyby se Mussolini rozhodl s Hitlerem nespolupracovat. Nebo lépe řečeno – mám otazník nad dalším scénářem, kdyby ten zprofanovaný pochod na Řím neproběhl v Benitově režii, on se nedostal k moci a místo něj by Itálii ovládl můj milovaný starý básník a velitel Gabriele D’Annunzio. Minimálně na automobilismus by to nemuselo mít žádný vážný dopad, protože nevím, kdo z nich dvou byl větší petrolhead. Jisté je, že průmysl by stejným, ne-li větším způsobem podporoval i D’Annunzio. A na jednu stranu je asi škoda, že ho fašisté víceméně odstranili z veřejné sféry, na stranu druhou – těžko říct, jak by se on potýkal se všemi politickými zodpovědnostmi nad celou Itálií, protože jestli mi třeba z ostatních geniálních umělců tak trochu někoho připomíná, tak asi malíře Salvadora Dalího. A když reálně – surreálně obsadil Fiume a udělal si dočasně svůj malý autoritativní státeček, prý tam vládla spíše nekončící zábava a noční život, než diktátorský režim. Bídu tam pak zapříčinily sankce a blokády. Bůh ví, že on nebyl špatný člověk a nastudoval jsem si dost abych mohl prohlásit, že kdyby se věci seběhly komplexně v trochu odlišném sledu, hitlerovské Německo by bývalo spojence nemělo a definice fašismu by dnes byla zcela odlišná. Abych byl konkrétní – pravděpodobně by byla hodně o – tebou již zmiňovaném – korporativismu, v D’Annunziově případě spíše o neokorporativismu a Itálie té doby by byla vnímána spíše jako Frankistické Španělsko nebo Salazarovské Portugalsko – tedy nikoli jako diktatura totální, ve které nikdy „nelze tvořit“. Gabriele jako vojenský velitel a ardita jistě měl určité sklony k diktátorství, ale osobností byl diametrálně odlišný, přesvědčením vkusně liberálnější. Jen jedinou věc asi miloval víc, než svou vlast – totiž lidskost. Také soukromé iniciativy by v jeho provedení nejspíš byly více zachovány a stát by mohl zasahovat pouze, aby zachoval rovnováhu mezi zájmy všech – dělníků, zaměstnavatelů a spotřebitelů. Cílem by pravděpodobně byl správně řízený kapitalismus, postavený proti kontraproduktivnímu individualismu demokracie stejně jako proti komunistickému kolektivismu. Co si o tomto pohledu do alternativní italské historie myslíš ty?
Viem, že Ty máš život D’Annunzia naštudovaný, nejdem sa teda v tom s Tebou pretekať :- ) Odpoviem veľmi šalamúnsky – možno... Ale upozorňuješ na veľmi zaujímavý spor, ktorý je mimoriadne aktuálny aj dnes: individualizmus verzus kolektivizmus. Obávam sa, že to kyvadlo sa po dekádach silnejúceho individualizmu – ktorý ako správne poukazuješ má aj svoju produktívnu ale aj kontraproduktívnu stránku, resp. dôsledky – vychýli zase k tomu kolektivizmu. Nájsť balans je veľmi dôležité ale aj veľmi náročné, lebo kapitalizmus je svojim spôsobom inherentne individualistický, hoci je veľmi produktívny, ak sa pozrieš na štatistiky a čísla. Kolektivizmus je zhubný. Človek ale nie je číslo a nie je len štatistika, takže treba obnoviť, posilniť a obhajovať ducha takého čnostného kapitalizmu, ako o ňom píše napríklad Michael Novak. Tým treba bojovať s kolektivizmom ale aj úplnou atomizáciou, individualizáciou.
Ak dovolíš nejdem naplno popustiť uzdu ani fantázií, ako by mohla vyzerať alternatívna história, lebo by ten rozhovor mal 25 strán a nikto by ho neprečítal... takých momentov bolo totiž určite množstvo. Niekedy pravdepodobne chýbalo málo, a mohli sa dejiny uberať celkom iným smerom. Niekedy to bola zhoda po sebe nasledujúcich náhod, čistá korelácia niekoľkých faktorov, ktoré potom vyplynuli do daného stavu, ktorý dnes už poznáme ako historický fakt. Inokedy tam bola priama kauzálna súvislosť, jedna udalosť nadväzovala na druhú, a z dnešného pohľadu sa tak nejaký vývoj môže javiť ako nevyhnutný. Ale aj tam treba byť opatrný, som presvedčený o tom, že neexistuje determinovaný, teda predurčený a nemenný vývoj. Nie sme pasívny pozorovatelia, sme aktívni účastníci dejín, Boh nás obdaril slobodnou vôľou, a máme možnosť reagovať na vonkajší vývoj a udalosti rôzne. Dokonca aj v ťažkých situáciách sa dá reagovať vnútorne slobodne, učí nás to stoicizmus, kresťanstvo či napríklad aj taký Viktor Frankl.
Tým som chcel len povedať, že alternatívne dejiny sú skvelou témou k poháru vína, whisky, cognacu alebo prosto k poctivému dupláku piva v poctivej hospode. Dá sa špekulovať, čo keby Nemecko podniklo útok na ZSSR v pôvodnom plánovanom termíne, resp. keby nemuseli riešiť situáciu na Balkáne v apríli 1941 – stihli by Moskvu obsadiť pred tým, než by udrel Generál Zima? Čo keby Briti vyvinuli radar alebo sa im podarilo prelomiť Enigmu až o pol roka či rok neskôr? Isto tam bolo niekoľko zdanlivo bezvýznamných detailov, ktoré keby neboli zapadli do toho celého ako tetris, celá akcia by skrachovala a dnes by mohla Európa vyzerať úplne inak. A čo Gavrilo Princip a jeho takmer nepodarený atentát? Rozhorel by sa aj tak požiar svetovej vojny? Vieš ako blízko bolo k dohode a mieru v roku 1917? Píše o tom veľmi zaujímavo Philip Zelikow. Vieš ako blízko bolo naopak k drastickej eskalácii a potenciálne aj nukleárnej vojne v roku 1962 na Kube či 1983 počas vojenského cvičenia Able Archer? O Kube a rôznych pohľadoch na vývoj píše fenomenálne Graham Allison. A tak ďalej. Mňa na takýchto veciach fascinuje tá viac-vrstevnatosť a obrovské množstvo faktorov, ktoré majú vplyv na jednu jedinú vec, na jeden jediný výsledok, ktorý my poznáme už ako realitu, ako fakt.
K tej druhej, resp. prvej Tvoje otázke – Lancia. Milujem diverzitu v automobilovej kultúre. Je nádherné študovať a vedieť uznať, obdivovať, užiť si, vychutnať a byť vďačný za výtvory anglického, nemeckého, talianskeho, francúzskeho, českého/československého, japonského, ale aj amerického či iného automobilového priemyslu. Je to ako jedlo – ak máš to požehnanie a možnosti, isto si nebudeš voliť jesť dokola to isté, aj keď to máš rád. Vo Francúzsku bol dlho etalónom inovatívnosti Citroën, v Taliansku to bola podľa mňa Lancia. Vincenzo Lancia bol génius, jeho syn Gianni úspešne prebral štafetu, čo sa mimochodom nestáva často... dokázal do firmy prilákať aj samotného Vittoria Jana. Tých obdivuhodných modelov je viac, už spomínaná prenádherná Astura (cabriolety od Pinina ale aj Boneschiho), samozrejme nezabúdajme na závodné legendy ako D50, D24, Fulvia, Stratos, 037, Delta (a pekelná S4!), Beta Montecarlo. Mimoriadne inovatívnymi modelmi boli tiež Theta, Lambda, Ardea či Aurelia. Flaminia bola nádherná… ten zoznam je nekonečný! Automobiliek ktoré majú takýto dlhý zoznam naozaj kvalitných, krásnych a inovatívnych áut je reálne len zopár. A skoro by som zabudol na šialene nerozumnú a nelogickú, a pritom tak špecificky prítažlivu Themu 8.32 s motorom Ferrari.
Pre mňa je dôležitý míľnik kúpa firmy Fiatom v roku 1969, striktne vzaté sa tam končia dejiny „pravej“ Lancie. Skrachovala a musel ju zachrániť Agnelliho gigant, lebo bola prosto príliš inovatívna, dbala v prvom rade na kvalitu všetkých svojich produktov, čo sa najčastejšie nedá spojiť s profitabilitou. Je to smutné, ale presne tak to je, to vidíš aj na dejinách iných automobiliek ako napríklad Aston Martin, za starých čias aj Ferrari. A ešte jednu vec vyzdvihnem, ktorá ma na Lancii fascinuje – práve to, že aj zdanlivo obyčajný produkt, ktorý nebol vrcholom ich potravinového reťazca, bol umeleckým dielom po technickej stránke. Dbalo sa na každý detail, aj taký, ktorý si 90% majiteľov nikdy ani nevšimne... A to sa počíta. Pravý milovník áut presne takého veci ocení. A ako vravím, takých automobiliek už dnes nie je veľa, možno už taká nie je žiadna. Dnes sú štvaná zver, reguláciami ich dusíme natoľko, že tie nové stroje pomaly už nestoja ani za fajku dymu – je tu pár výnimiek. Je to ako s filmami – dnes už Ťa musia ohúriť lepšou grafikou, lepšími efektmi, výbuchmi, bombastickou akciou. Dlhé scény, kde vynikol režisérov aj hercov talent, už sú fuč, na to nikto nemá čas, film sa musí predať rýchlo, na Netflixe musí zarobiť rýchlo, nedá sa už spoliehať na zisky z dopredaju DVD, a podobne. To isté sa deje aj v autopriemysle s autami – dnes sú ľudia opíjaní rožkom. Vidia veľké obrazovky, konektivitu, rôzne funkcie, auto vám poskytne vlastného AI asistenta, čoskoro si v ňom budete môcť nakúpiť, pozrieť film, zaspievať karaoke... S tým spojený trend je rast rozmerov, komplexity, váhy, ale aj pózy, keď každé druhé auto musí vyzerať agresívne a byť označkované tými správnymi písmenami typu ///M či AMG, pričom technika a kvalita materiálov a spracovania pod povrchom je v porovnaní s autami 20. storočia úplne mizerná... Treba prosto zachraňovať kvalitné staršie a staré autá. To najlepšie už bolo vyrobené. Kto miluje život, slobodu a umenie, skôr či neskôr podľa mňa zatúži po staršom kvalitnom aute.
T77: Teď možná nebudu znít úplně optimisticky. Myslím, že je dobré se u této kapitoly dějin na okamžik pozastavit a pohovořit o ní už jen proto, že termín „fašismus“ je dnes opět skloňován napříč celým světem. Je mi totiž upřímně stydno za ty, kteří nedokáží odlišit zrůdný, německý národní socialismus nebo za ty, kteří dnes do Spiegelu píší v souvislosti s tzv. „obrodou fašismu“ o italské ministerské předsedkyni G. Melloni i o dalších konzervativních politicích. Přijde mi to jako analfabetismus. Byť nemám formální žurnalistické vzdělání, jsem zvyklý na to, že než něco někomu sděluji a chci u toho stát pevně na nohou, musím znát souvislosti a historické mozaiky. To reálně znamená stovky a tisíce hodin „ležení“ v knihách a dohledávání potřebných informací a faktů. Mrzí mne, že to stejně nevnímají lidé, kteří se sdělováním a publikací informací živí na plné úvazky a velmi dobře. Občas mívám pocit, že se cosi v lidech změnilo. Snad jim ublížil hmotný pokrok v naší „urbanisticko-mechanické“ civilizaci? Ach, pardon, ona už je vlastně díky sítím spíše „softwarově-sociálně-líná“.:-) Říká se, že člověk se stával lepším od generace ke generaci. Bohužel ten pocit dnes už nemám. Nechtěl jsem se dostat napřímo k politice, ale už to tak bývá, že se to stane. Totiž - už jen takový europarlament a evropská komise, jsou často místa, kde vidíme nejen průměrnost a ignoranci, ale také naprosto laické, neprofesionální výroky hraničící s obyčejným hospodským tlacháním. Při představě, že takoví lidé reálně rozhodují mimojiné i o tom, co budou nebo nebudou legendární a tradiční evropští průmyslníci vyrábět v příštích letech, mi jde už opravdu mráz po zádech. Volební výsledek nejprve vypadal celoevropsky poměrně pozitivně. Bohužel realita nového uspořádání evropských institucí je neodpovídající a v novinách už se lidé mohli dočíst, jak i Macron hovoří o riziku imploze EU jako takové. Takže – důležitá otázka – nepotřebovala by náhodou Evropa právě dnes a právě teď ve vedení trochu ducha z toho starého, italského, stupňovitého korporativismu? Nelze vlastně právě touto otázkou tak trochu interpretovat i vyznění aktuálně hojně skloňované Draghiho zprávy? Máme vůbec šanci uchovat si náš nejvyspělejší průmysl bez radikálních legislativních či dokonce systémových změn?
Vidíš, podľa mňa si s tým žurnalizmom poukázal v princípe na rovnakú vec ako ja v príklade s filmami a autami. Rýchlosť dnes predáva. Musí to ísť všetko rýchlo von, ďalší a ďalší článok, treba tomu dať bombastickú titulku, no a čo, že to môže byť vytrhnuté z kontextu. Ja rozhodne nehádžem všetky médiá a novinárov do jedného vreca, isto je v tej brandži aj veľa poctivých ľudí, ako všade. Ale ten systém im nepraje. Kultúra im nepraje. Skôr praje tým, ktorý barikádujú, fakty aj keď overia, pridajú k nim aj domnienky, pospájajú ich bez širšieho kontextu. Nechcem znieť moc kriticky, ale sám som mal možnosť pozorovať z prvej ruky prácu konkrétnych novinárov a konkrétnych médií, a bol som z toho smutný. Ďalšia vec je samozrejme tá sprofanovanosť istých pojmov, ktorú spomínaš. Fašizmus je konkrétna vec, súbor istých princípov, hodnôt, aj historických skúseností v praxi. Ak si poctivý, nebudeš to používať na označenie niekoho, kto sa Ti nepáči. Alebo keď sa Ti nepáči, čo hovorí. Veď to je absurdné. Jasnosť pojmov a jazyka je veľmi dôležitý stavebný kameň funkčnej ľudskej spoločnosti, daj ho preč, a bude tu chaos a rozvrat. O tom sme už myslím hovorili.
K Draghiho reportu a potrebe reformy EÚ – ten report je dobrý. Ale ako to býva v 99% prípadov, ide o implementáciu v praxi. Prejdeme od rečí k činom, alebo to je tabu? Dokážeme zmenu aj exekvovať, vykonať, implementovať, alebo to je len slovná hračka, aby sa niečo povedalo. Vieš, v kruhoch kde sa pohybujem snáď nie je nikto, kto by si myslel, že súčasný kurz je dobrý a treba v ňom ďalej pokračovať. Na prvý pohľad každý hovorí o potrebe zmeny, reformy. Potom sú to odlišné názory na to, ako by tá zmena mala vyzerať. Ale stále sú to len názory, teória. Ako to bude vyzerať v praxi? Bude tá zmena revolučná, deštrukčná, alebo postupná, evolučná, konštruktívna? Má dôjsť k politickému rozhodnutiu niektoré inštitúcie rozpustiť? Alebo zmeniť ich mandát, spôsob fungovania? A kto má právo o tom rozhodnúť? Bude veľký Európsky kongres politických lídrov z členských štátov EÚ, ktorý sa dohodnú o nejakej novej podobe EÚ? Vieš koľko by trvali také rokovania, a čo by sa medzitým mohlo udiať na medzinárodnej scéne, keby naši partneri ale aj rivali a potenciálni nepriatelia videli, že to imploduje? Ale veľmi správne sa pýtaš – je ešte čas na evolučnú zmenu? Ja Ti na tieto otázky neviem tu a teraz dať odpoveď, lebo tam je zase množstvo faktorov. Úprimne, intuícia mi vraví, že EÚ je síce pomerne unikátny systém, ale stále je to systém – podlieha času. A čas je neúprosný, keď si raz navaríš kávu, časom Ti vychladne. Keď raz postavíš auto, časom Ti zhrdzavie.
EÚ tu tiež nebude večne. Čas je kľúčový faktor. To auto ešte možno nemá hrdzavý rám, tá káva ešte nie je úplne studená. Ešte sa s tým možno dá niečo robiť, ale vyžadovalo by to zmenu v dominantnej kultúre – v prvom rade si prestať zatvárať oči pred príčinami problémov, prestať s politickou korektnosťou a nejakým vytlačovaním rastúcich politických prúdov na okraj. Podľa mňa už zo strednodobého hľadiska je to kontraproduktívne a skôr samodeštrukčné. Takisto sú samodeštrukčné niektoré kultúrne tendencie a prúdy, menovite wokeizmus, alebo aj niektoré vybrané politiky EÚ, menovite napríklad v oblasti nastaveného tempa dekarbonizácie. Tie rozhodnutia boli robené občas od stola, nevolenými úradníkmi, pripravené v spolupráci s lobbyingovými skupinami a aktivistami, bez účasti priemyslu. Čím viac o tom budeme hovoriť, čím viac budeme konštruktívne, slobodne, premyslene, dôveryhodne a kompetentne prispievať do diskusie a formovať ju, tým väčšia šanca, že o 50 rokov nebude Európa skanzen
Viliame, příteli, rád bych ti na závěr poděkoval za čas, který u našich rozhovorů trávíš a společně si tak můžeme efektivně a hlavně velmi příjemně čistit a rozjasňovat mysl. My oba víme, že ropa není jen zapáchající látka, která při spalování uvolňuje oxid uhličitý. Víme, že je stále základem naší prosperity a dokonce i naší svobody. Neexistuje oblast lidského života, kam by ropa za posledních 150 let nepronikla: průmysl, věda, lékařství, ale i náš každodenní život doma - od kuchyně až k dětskému pokoji. Ať už to dopadne v Evropě jakkoli, víme, že žijeme v době přechodu a zdá se, že ty pěkné časy, kdy byl tento zdroj jak levný, tak prakticky nevyčerpatelný, pomalu ustupují. Nicméně o turbulencích a potížích, které s sebou tyto změny nesou, budeme pravděpodobně diskutovat oba nezávisle na sobě mnoho dalších let a dekád. Pro T77 si ale vyhrazuji jednu věc. Budu se i nadále primárně držet automobilů - tedy vynálezu, který zprovoznila a stále provozuje materie, vytvořená z organické hmoty, ukrytá v hlubokých vrstvách hornin po miliony let. Dokud neprostoupila ve 20. století skrz naskrz podstatu naší krásné civilizace. Zelení viděli ropu asi odjakživa jako prokletí. Já vidím masové měřítko osobní a individuální dopravy, prosperitu, léky, hnojiva či plasty a mnoho dalšího. Dohromady jde o hybnou sílu něčeho, čemu se říká modernita. "Teologové" elektromobility hovořící o "čistotě" se budou muset ještě hodně snažit, aby zákazníky přesvědčili... A my budeme zatím pokračovat kromě jiného i s Hovory k sobě.
