Vítám vás u - v pořadí druhého - interview s Viliamem Ostatnikem. Viliama jsem poznal když ještě neměl ani řidičský průkaz. Dnes má Mercedes, je otcem, doktorem politologie, učitelem a analytikem. Byl mi dlouhé roky společníkem nejen v kvalitní diskuzi, ale i v přátelském dialogu na naše společné téma – historie automobilismu. Věřím, že z našich rozhovorů na "planetě T77" bude dlouhodobý seriál na pokračování. Zdaleka to nebude pouze o autech. Tentokrát o historii a o tom, z čeho se poučit a co si lze brát za inspiraci třeba i v mnoha otázkách, které Evropané a zejména Češi i Slováci řeší dnes.
T77: Začnu tématem, u kterého se není nutné příliš zamýšlet a rozhodovat o tom, jaká slova zvolit při odpovědi. Oba jsme letos tradičně sledovali 24h Le Mans. Po čas závodu jsme si vyměnili několik zpráv, oba jsme měli místy tolik příjemné mrazení v zádech a patrně jsme oba cítili to stejné – že toto je ono. Toto je motorsport, toto jsou technologie, drama, cesta k cíli. Cesta ve strojích, které mohou působit dokonale, ale stejně jako u člověka, tomu tak není a nikdy nebude. Když se setmí, začne pršet a lidský faktor začíná projevovat svou lidskost – tedy chyby a riziko špatného úsudku v tisícinách vteřiny, člověk se může zamyslet nad mnoha aspekty… za mě především nad krásou a významem automobilového průmyslu. Čím je 24h Le Mans pro Tebe? Prosím i o zmínku vlivu prostředí, kde se tato legenda jezdí už více než 100 let – tedy jestli můžeš nějak zreflektovat Francii a genius loci okruhu La Sarthe.
Viliam: Pozdravujem Ťa Vojto aj všetkých čitateľov T77. Ďakujem za oslovenie k pokračovaniu našich „hovorov.“ Je pravda, ako vravíš, že som bol aj tento rok prilepený k obrazovke počas 24h Le Mans. Bolo tomu tak aj minulý rok, hoci predtým som to pár rokov bral vlažnejšie, prišlo mi to pomerne sterilné. Teraz je tam zase raz viac výrobcov – legendárnych výrobcov, treba podotknúť, ako Ferrari, Porsche, BMW, Cadillac, Toyota a ďalší – ktorí v princípe všetci majú šance na víťazstvo. Presne to sme videli aj tento rok, kde len pár hodín do konca závodu nebolo vôbec jasné, kto zo 4 (!) teamov, resp. výrobcov vyhrá. Veď to je sen každého milovníka áut a závodov, to sú nové zlaté časy motoršportu. A osobitne Le Mans. Chrabrý súboj pilotov a ich strojov, v ktorom stále vie ísť doslova o život, ktorý kladie tie najnáročnejšie podmienky na účastníkov. A tie motory! Nechcem zhadzovať iné športové disciplíny, ale toto je podľa mňa úplne inde... a ešte to má aj ten technologicko-vedecký rozmer, ktorý reálne posúva hranice poznania. Tie dopady sú praktické – a to pre nás všetkých. Stojím si za tvrdením, že motoršport a všeobecne automobilový priemysel nám všetkým v Európe zvyšuje (praktickú) kvalitu života, a to bez ohľadu na to, či auto vlastníte alebo nie, a už úplne bez ohľadu na to, či vás autá zaujímajú, alebo nie. Špeciálne na Slovensku, v Čechách a Nemecku sa prosto všetci máme objektívne lepšie vďaka autopriemyslu. No a potom je tu veľa konkrétnych technológií a inovácií, ktoré nám zlepšujú život, a majú pôvod v autopriemysle. Napríklad také kotúčové brzdy pod tou najťažšou predstaviteľnou záťažou - práve na závode Le Mans - testoval Jaguar v spolupráci s Dunlopom v roku 1953, aby si potom našli cestu do všetkých nových civilných áut. Takže dá sa povedať natvrdo, že keď veziem svojho syna k lekárovi alebo k starým rodičom, sme počas cesty vo väčšom bezpečí vďaka motoršportu. Je to ale množstvo, množstvo ďalších technológií, vývoja a testovania, či by sme sa pozerali na rast efektivity (motorov), výkonnosti, experimentovanie s rôznymi materiálmi a konštrukciami, alebo na už spomínané bezpečnostné prvky. Ak sa ma pýtaš na atmosféru Francie a Le Mans, to by bol opäť veľmi dlhý rozhovor. :)
Skúsim čo najkratšie – v Le Mans som nikdy nebol. Už to malo pár krát klapnúť, a nakoniec to na niečom vždy zlyhalo. Verím, že budúci rok... tú atmosféru tam mám v hlave vymodelovanú, samozrejme že to nebude ako v legendárnom filme so Steve McQueenom, nie je to už také intímne, bezprostredné, surové. Ale je to stále bašta motoršportu, podobne ako trebárs Nürburgring. Bol som pár krát v mojom milovanom Remeši, pri ktorom stále možno nájsť pozostatky starého okruhu. Raz som tam šiel za východu slnka, stál som v starých boxoch a predstavoval si, ako tadiaľ pod plným plynom letel napríklad Fangio. Magické. K Francúzsku mám veľmi špecifický vzťah, nemám rád Paríž, teda presnejšie povedané mám silný pocit, že už sa tam nepotrebujem nikdy vrátiť. Ale na severe aj juhu Francúzska sú miesta, ktoré som mal môžnosť precestovať, a pokladám ich za jedny z najpôvabnejších miest na planéte. Máme s manželkou miesta, kam sa chceme vracať celý život, a minimálne 2 sú vo Francii. Veľmi si prajem, aby ostali tie miesta aj naďalej autentické. Pri pomyslení na Francúzsko (ale aj zvyšok našej milovanej Európy) mi tu napadá ten klasický citát princa Fabrizia Salinu z geniálneho filmu Il Gattopardo: veci sa budú musieť zmeniť, aby ostali rovnaké.
T77: S velkou radostí sleduji, jak roste tvůj syn Filip a jak mu ukazuješ i krásy, barvy a tvary automobilové estetiky. Pro někoho jako jsem já, je to vlastně velmi uklidňující pohled a vědomí té možnosti, že - „co jsme milovali, ostatní mohou také milovat a my je naučíme jak…“ A kdo jiný by měl dokázat přenést tuto lásku na novou generaci, než ty, zarputilec v dobrém slova smyslu… Věříš si v tom? Tvá paní se věnuje kunsthistorii takže ho pro změnu jistě bude lákat třeba k výtvarné tvorbě. Za mě tedy nádherný mix, vlastně skoro značka ideál, nemyslíš?:-)
Viliam: To sú od Teba milé slová. :) My to s manželkou prirodzene často preberáme, čo bude mať náš syn rád, čo ho bude baviť. Obaja vieme, že to je človek, ľudská bytosť, nie je to kus plastelíny, ktorý si môžeme vymodelovať presne podľa našich predstáv. Takže pre nás je dôležité – a hovorím to so všetkou pokorou, lebo sme na začiatku tejto cesty – vytvárať a udržiavať bezpečné a inšpiratívne prostredie pre nášho syna. Dávať mu príležitosti, možnosti, slobodu (samozrejme spojenú so zodpovednosťou) aj základnú istotu, že môže bádať, zaujímať sa o veci, skúšať. Chcem mu ale samozrejme systematicky ukazovať, prečo som ja tak fascinovaný svetom automobilov a všeobecnejšie techniky. Filip teda nebude nikdy nútený, aby mal rád autá, ale bude mať veľa príležitostí si takýto vrúcny vzťah a obdiv k nim vybudovať. Momentálne autá miluje – bez preháňania či prifarbovania Ti hovorím, aj keď mi samozrejme nemusíš veriť, že jedno z jeho úplne prvých slov bolo „Tatra“, ktorú volá „kakchra“. Má prvý vlastný model 603-1, ktorý každý deň chodí do vitríny obzerať. Vozí sa doma na plastovej 815-ke a jeho obľúbená hračka je 148 bager. Porsche volá „p-pá“, každý deň aspoň pár krát chce čítať moju encyklopédiu (nie detskú) o autách a keď sme minule na ulici videli 911 992, reálne na ňu ukázal a povedal „p-pá“. Rád sa hrá napríklad aj s Ferrari F50 a 288 GTO od Bburago, ktoré má po mne. Takže asi toľko. :) Ak mu to vydrží, ja budem len rád, a ten môj vzťah k autám, a najmä jeho podstatu, pocity, dôvody aj argumenty, mu sprostredkujem. Ale modlím sa k Bohu, aby sme mu vedeli ukázať aj mnohé ďalšie fascinujúce veci a oblasti, od astronómie, fyziky, medicíny až po architektúru či umenie, ktoré spomínaš. Chceme ho prosto viesť k láske k poznaniu vo všeobecnosti, lebo na svete je príliš veľa krásy a fascinujúcich vecí, aby sa človek venoval len jednej.
T77: Dá se říct, že se pohybuješ polovinu života v univerzitním prostředí. Já říkám, že obzvlášť v konjunktuře aktuálního vývoje dvacátých let 21.století je velmi důležité, aby se jakákoli důležitá kontrolní práce udržovala striktně na bedrech vzdělanců, nikoli aktivistů. Zdraví civilizace není nakonec o nic lepší či horší než zdraví našich univerzit. Chci se tě ale zeptat – jak ty osobně uvažuješ o ochraně svobody na akademické půdě, která se prosadila efektivněji až od 19. století? (!) Dva velcí liberální státníci, lord Haldane (ministr války v WW1) a H. A. L. Fisher (autor knihy Republikánská tradice v Evropě – 1911) s velkou pečlivostí formulovali zásady na ochranu univerzit před politickými tlaky. Fungují tyto velmi důležité principy i dnes?
Viliam: V prvom rade chcem povedať, že ja som mal ohromné šťastie na niektorých skvelých ľudí v akademickej sfére, ktorí mi boli vzorom – vedecky aj ľudsky. Posunuli ma vpred, dbali vždy na prvotriednu kvalitu, ale aj širšie súvislosti. Som za to ohromne vďačný, že aj naďalej mám tú možnosť pôsobiť so svetovou ligou, najmä teda s jedným konkrétnym profesorom. K otázke - ja mám k tejto téme veľmi rád „Ideu univerzity“ Johna Henryho Newmana, odporúčam tým, ktorých zaujíma téma vzdelávania nie len v intenciách získania titulu či uplatnenia sa na konkrétnej pozícií na trhu práce, ale oveľa širšie. Lebo je to tak, ako hovoríš – zdravie civilizácie spočíva aj v zdraví univerzít, teda či poctivo, dôkladne a kvalitne prispievajú k formovaniu ďalších a ďalších generácií. Samozrejme sa tu ihneď naskytá otázka definície – ako poznať, čo je kvalitné, dobré, pravdivé, poctivé, pekné, zdravé? Ako to odlíšiť od toho, čo je opakom týchto atribútov? Nechcem sa tu príliš široko rozhovoriť a znieť až moc filozoficky, takže poviem len to, že som presvedčený o tom, že tieto atribúty je možné spoznávať (nie nevyhnutne poznať, a už vôbec nie v plnosti). A to je aj jeden z cieľov univerzity a vzdelávania. Máme tu predsa metódy, nástroje k tomu, aby sme spoznávali čo je pravdivé, dobré, pekné, a čo nie. Máme rozum, máme princípy ako sú logika, vyplývanie, nekontradikcia, a tak ďalej. Ďalej máme aj úžasnú, hlbokú tradíciu myslenia v oblasti morálky, etiky, dobra a zla, viery, náboženstva. A takisto máme za sebou poznanie vedecko-technické, čo umožňuje ďalší pokrok v rôznych oblastiach. Takže tieto tri aspekty pre mňa tvoria akadémiu a definujú dobré akademické prostredie – má učiť človeka premýšľať, má mu pomáhať nájsť kľúč k poznaniu, má ho formovať ako človeka, pomáhať mu byť lepším, cnostnejším, pozornejším. Má mu ukázať už známe poznanie a povzbudiť ho k tomu, aby bádal ďalej, aby posúval hranice. Ale má tam dostať aj jasnú kotvu – ako hovoril Ján zo Salisbury, všetci sme len trpaslíci na chrbte obrov, ktorí tu boli pred nami a umožnili nám poznať a mať to, čo poznáme a máme. Nik z nás nevie a nemá to, čo vie a má, len preto, že to všetko sám objavil, vymyslel a zostrojil. Čiže ak by boli univerzity len o tom, že by odovzdávali ten jeden aspekt – povedzme nejaké striktne technicko-vedecké poznanie, pre mňa by to bolo nedostatočné a poklad by som to za zradu poslania univerzity ako takej.
Nehovorím, že to, čo spomínam, je ľahké dosiahnuť, práve naopak – ale rezignovať na takéto chápanie poslania univerzity je cesta do pekla. Rezignovať na snahu je všeobecne snáď už samotné peklo... Pripravovať expertov bez toho, aby si pritom formoval človeka je skôr či neskôr zbytočné, keď už nič iné. Ak sa pýtaš na moju skúsenosť, tá je vďaka Bohu výborná, ako už som spomenul. Na každom svojom akademickom pôsobisku, na Slovensku, v Taliansku, v Litve, či v Belgicku, som vždy cítil rešpekt k inému názoru, pokiaľ bol podložený argumentami. Samozrejme, že sa našli výnimky, povedzme že aktivistickí lektori a akademici, ktorých aktivizmus ma za starých čias ešte viac povzbudzoval k názorovým a argumentačným provokáciám, pretože mi to práve z hore uvedených dôvodov prišlo absurdné takto znásilňovať ideu univerzity. Ale záleží od prostredia – v Bratislave vedel byť napríklad ľavicový progresivizmus menej ochotný diskutovať, ako na univerzite v Bologni. Ja si militantnosť a fanatizmus v týchto veciach vysvetľujem aj tým, kto si je ako veľmi istý tým, čo hovorí a kým je, a čo si už zažil a prežil. Starý pán profesor v Bologni mohol celý život veriť idei (euro)komunizmu, a s tým asi aj raz zomrie. Je autentický, reflektuje postoje a pozície iných, nemusí kričať, už si všeličo zažil, pozná váhu argumentov. To je fér. Pričom mladý docent v Bratislave môže byť naopak križiacky presvedčený o svojej pravde a že ju treba šíriť, trieskať ľuďom o hlavu, účel svätí prostriedky. Ale aj to je asi svojim spôsobom prirodzené, nie je celkom scestné keď sa vraví, že keď si mladý a nie si ľavičiar, nemáš srdce, a zase že keď si starý a nie si pravičiar, nemáš rozum, hoci ja si neskromne myslím, že srdce mám a nikdy som ľavičiarom nebol ani nebudem. :)
Aktivistickému naladeniu mladých teda v princípe rozumiem, mladí boli vždy radikálnejší, smutné a nebezpečné je vidieť, ak trpí aktivizmom, fanatizmom a názorovou homogenitou učiteľský zbor. Ešte mi dovoľ doplniť za seba – každý, kto ma pozná, dúfam o mne vie, že sa snažím žiť demokraciu a slobodu ako životný štýl, nie len ako súbor abstraktných teoretických hodnôt. Rád interagujem so zaujímavými ľuďmi, veľa sa od nich naučím, veľa si uvedomím - a vôbec s nimi nemusím súhlasiť. Odporúčam to každému, inak sa v našich republikách do pár (desiatok) rokov nebude dať žiť, miesto demokracie, slobody a diskusie tu bude platiť (v nejakej forme) homo homini lupus. Žijeme v tomto dosť smutnú dobu, v ktorej sa vzmáha sterilita názorov, postojov, a všeobecne životného štýlu, a aj možností túto homogenitu rôznymi spôsobmi vynucovať. S vodou ale z vaničky vylejeme aj dieťa. Ja v tomto nechcem byť pštros, mať zastrčenú hlavu v piesku a čakať, kým to všetko nejakým samospádom dobre dopadne a zachováme si slobodu, bezpečnosť aj prosperitu. Som občan a otec a slobodu chcem brániť. Ale rozumiem aj tomu, že nič nepokazí len ten, čo nič nerobí.
Jak to tak vidím, tentokrát se možná přímo k autům dostaneme až ke konci nebo vůbec. Ale máme čas i prostor se k tomu dostat klidně v dalším pokračování. Zmiňuješ se o tom, že žijeme ve smutné době, hovoříš o levičáctví mladých a tak dále. Tady bych jen rád zmínil vtipnou historku – mě už v dětství, asi v devíti letech, řekl otec v nějaké rozmluvě, že jsem moc velký liberál. A tak jsem možná nebyl ani tak vychován, jako spíš ukován. Minimálně v tomto ohledu to neumím nazvat jinak. Ta ‚smutná doba‘ se podle mě vyznačuje kromě jiného především tím, že - dovolím si ocitovat T. S. Eliota – „slova se šponují, praskají a občas se lámou pod břemenem, pod tlakem a nenápadně se mění, pozvolna upadají, hynou, slábnou kvůli nepřesnosti, nezůstanou na místě a nezůstanou nepohnutá.“
Bylo a je moderní prosazovat „občanskou společnost“. Ale podle mě vzniká mnohdy tak akorát dichotomie. Zůstaňme ještě chvíli u té filozofie prosím. Západní impérium se v 5. století po Kristu zhroutilo, protože byly dávno předtím opuštěny a zašlapány koncepce zakládající tvořivou schopnost řecko-římské společnosti – touha po svobodě a hledání pravdy. Zdi Kolosea či sloupy v Leptis Magně a Baalbeku ještě stály, ale duch, který je oživoval, z nich vyprchal a po čase se zřítily i ony. Jaké myšlenky a kréda dnes oživují nás? A do jaké míry nás stále ještě naplňují?
Viliam: Asi rozumiem, čo hovoríš, ale najskôr k tej občianskej spoločnosti. Na to som celkom citlivý. Vôbec mi nejde o nejaké mediálne pomenovania alebo umelo vykonštruovaný fenomén, podľa ktorého kritérií sa má riadiť vláda, alebo ostatné zložky spoločnosti. Chápem, že to je dnes možno dosť sprofanované slovo. Ale občianska spoločnosť je dobrá vec. Ja som v tomto taký „jeffersonovský“ – cenou za slobodu je večné bdenie. Už som tu spomínal, že slobodnú spoločnosť pokladám za dobrú, a že sa za ňu chcem patričným a primeraným spôsobom pobiť ak bude treba. Viva la libertad, carajo... Pre mňa dobrá, kvalitná občianska spoločnosť tvorí kostru takej slobodnej spoločnosti, v ktorej sa nebojíme politikov a vládnej moci, nestojíme pred nimi v predklone, ale ich kontrolujeme. Vláda nám slúži, a my občania sa snažíme byť cnostní, žiť poctivý život, pracovať, vychovávať deti, tvoriť hodnoty. Platiť dane, z ktorých žijú politici ale sa aj rozvíja spoločný priestor. Tak v tomto tú občiansku spoločnosť pokladám za veľmi dôležitú. Je to v mojich očiach také anglické, resp. anglosaské – život v spolkoch, v slobode, v rozmanitosti. Opakujem ale, že ak pre niekoho znamená „občianska spoločnosť“ niečo, čo by de facto mala byť vláda, resp. nejaká určujúca moc v štáte – či už morálna, alebo nejakým spôsobom aj výkonná – tak pre toto pochopenie nemám a pokladám to za nebezpečné. Veď ja si na vládu ľudí volím, a tí sa mi majú jasným spôsobom zodpovedať. Majú byť zúčtovateľní. Nevolený úradník alebo predstaviteľ občianskej spoločnosti pre mňa nie je jasne zodpovedný, zúčtovateľný. A na hodnoty tu mám trochu iné autority, ktoré v tom majú dlhšiu, niekoľkotisícročnú skúsenosť. :)
Teraz k tej náročnejšej téme – definičným civilizačným myšlienkam... neviem, či by som zrútenie rímskeho impéria prikladal len tomu, tých faktorov bolo veľa, od pragmaticko-mocenských, právnych až po kultúrne. Ale Tvoja otázka samozrejme mieri k niečomu veľmi podstatnému, to bez pochyby. Jednoduchá odpoveď? Neviem. Keďže máme slobodu, nie len ako ľudské bytosti podľa Božieho zákona, ale dnes na Západe aj podľa ľudského zákona, tak zákonite to vedie k rozmanitosti. Sledujeme svoje ciele, a citlivosť pre spoločný cieľ, spoločné dobro sa vytratila. Pokladám to za neprekvapivé. Otázka je, či je to dobré. Už som tu spomínal, ako je dôležité nerezignovať na isté chápanie vzdelávania ale aj slobody (nie robiť si čo chcem, ale čo je dobré a správne). Pre mňa je ten moment rezignácie kľúčový. Ak by sme nerezignovali, stále budeme mať vodítko, nejaký pevný bod, prístav v diaľke. Ale tam už asi nie sme. Okrem rozmanitosti, ktorá je dôležitá, sme už asi ako spoločnosť zašli tak ďaleko, že nemáme žiadne oporné body. Žiadne spoločné chápanie základných mantinelov, reálií života, alebo teda veľmi málo. Najlepšie to vidno práve na tom používaní jazyka, ktorý spomínaš. Máločo mi príde tak absurdné a nebezpečné, priam dystopické, ako je znásilňovanie jazyka. Nemal by som použiť také či onaké zámeno, radšej nejaký neutrálny rod, pravda už nie je cieľ, ale nejaká abstraktná myšlienka, ktorá má mnoho podôb – pre každého inú. Ale veď ak má byť pravda pravdou, je len jedna. Nie je možné, aby boli tvrdenie „A“ a tvrdenie „B“ obe pravdivé, ak sú navzájom v kontradikcii. Jasné, že keď voláš so sestrou v Hong Kongu, a tam je už noc, a u Teba je deň, že platia obe vaše pozorovania. To je fyzika. Ale pre veľa iných tvrdení to neplatí, hovorím tu o nejakom spoločenskom základe vnímania faktov okolo. Biologických faktov, napríklad. Ale aj v politike to cítiť, akoby sa človek mal báť povedať nejaký názor a polemizovať o ňom. To isté platí pre skúmanie a chápanie dejín, dejinných udalostí a postáv. Nejaký korigovaný, umelý jazyk potom vytvára hodnotový chaos, mladí ľudia sú čoraz viac dezorientovaní, nejestvujú oporné body, plávajú v plytčine, nič nebudú poznať, nič ich nebude fascinovať, aj keby s tým nesúhlasili.
Ale ja som optimista, myslím si, že tieto slepé uličky sa ukážu všetkým ako slepé, vyčerpá sa to – otázka je kedy. Aristoteles, Marcus Aurelius či Tomáš Akvinský ale budú opäť raz obľúbení autori. :) Ale cítim že som Ti neodpovedal – stále neviem. Myslím, že dnes je Západná spoločnosť dosť atomizovaná a prosto tu nie je jednotiaci prvok. Josef Ratzinger vravieval, že sa v našom storočí ukáže sila malých kreatívnych komunít a že kresťanská viera a hodnoty sa nanovo ukážu prostredníctvom svedectiev jednotlivých ľudí a tiež krásy – architektonickej, designovej, umeleckej. Dúfam, že mal pravdu.
Naše civilizace je výjimečná tím, že jako první stojí na profánních pilířích. Všechny předešlé kultury se opíraly o řadu předpokladů o životě a smrti, všechny měly bohy či Boha – tedy nezávislého soudce. My se poprvé pokoušíme udržovat civilizaci v chodu i za předpokladu její konečnosti, autonomie a naprosté závislosti na vlastních zdrojích. Je to troufalý počin. Je vůbec uskutečnitelný? Byla to přece křesťanská etika, která svým všudypřítomným vědomím času, svou naléhavou potřebou zdokonalení a nevykořenitelnou touhou kráčet vpřed vtiskla lidem na Západě vůli provádět industrializaci a tvořit naši moderní materiální strukturu.
To sú zaujímavé úvahy. Myslím, že veľa som už naznačil, čo si o tom myslím. Napríklad, ja si nemyslím, že spoločnosť bez jednotiacich hodnôt, a tiež bez nejakej konečnej inštancie, ktorá všetko prevyšuje, pri ktorej to všetko končí (a začína), má zmysel a prežije. Ja som kresťan-katolík, mne viera dáva zmysel každé jedno ráno, ktoré sa zobudím. Som za ten dar ohromne vďačný, mám hlboké presvedčenie, že bez Boha by nebolo nič. Nič by nedávalo zmysel, ani ľudské práva, ani moje individuálne snahy. Ale chcem to teraz povedať všeobecnejšie, či je niekto veriaci, alebo nie – spoločnosť bez jednotiacich prvkov nemá šancu prežiť, rásť. Vieš, čo mne príde ako jedna z najčudnejších vecí, keď ju okolo seba pozorujem? Ignorantsvo. Nie hlúposť, ale vyslovene nevôľa. Ak je niekto hlupák, nemá kapacitu na porozumenie. To je samozrejme ok. Ale ak je niekto normálne, priemerne inteligentný človek, a dobrovoľne si volí byť ignorant, to ma vie priam až urážať. Nerozumiem tomu. A to sa týka aj dobrovoľného ignorovania toho, že všetci sedíme na konári, ktorí vyrástol pred tým, než sme tu boli. Nie je to naša zásluha, že môžeme na tom konári sedieť. Už som tu používal aj inú paralelu, s obrami, na ktorých chrbtoch stojíme. Tak sa k tomu vrátim – všetko, doslova a do písmena všetko, čo máme, máme vďaka práci predošlých generácií. Zober si ako príklad povojnovú generáciu naprieč Európou, od Anglicka cez Francúzsko, Nemecko, Taliansko až po Československo. Bolo to v rôznych okolnostiach, ale myslím, že definičným prvkom povojnovej generácie v Európe bola pracovitosť. Brutálna disciplína. Prispôsobenie sa podmienkam, ale zároveň silná vízia ich zlepšenia, a postupná práca smerom k tomu zlepšeniu. Ľudia pracovali v baniach, tvrdo dreli, potili sa, ale mali nejakú víziu. Víziu mať sa lepšie, zlepšenia stavu. Európa bola v ruinách, čo iné sa dalo robiť? Ale takýto imperatív nijak neznižuje či nezmenšuje námahu a hodnotu, ktorú títo ľudia vytvorili. A snáď nebudem znieť príliš romanticky keď spomeniem aj hrdosť, pocit istej patričnosti, príslušnosti.
Nerozumiem, prečo by nemalo byť dobré byť hrdý na svoj štát, na Európu. Ako sa dá dosiahnuť niečo veľké, niečo pekné, keď nemiluješ to, v čom žiješ? Keď to nepokladáš za dobré? Nenávisť voči svojej kultúre a histórií nemôže predsa viesť k ničomu, doslova ničomu. Je to len zloba, závisť, nenávisť, ničenie. Ja milujem Slovensko a Európu, je to môj domov, cítim sa doma v Bratislave, Prahe, Mníchove aj v Normandii. A som na to hrdý, na túto našu európsku rozmanitosť. Extrémne ma fascinujú a ctím si iné kultúry, Perziu (Irán), Etiópiu, Čínu, Japonsko... ale doma som tu, a ak by som si nemyslel, že robíme (niektoré) veci lepšie, prečo by som tu ostával a budoval to tu? Prečo by som bol hrdý? Pre mňa je absurdné sa hanbiť za nejakú európsku minulosť – všetci sú majstri v retrospektívnej intuícií ale pochybujem, že by drvivá väčšina v daných časoch (vyber si ktorúkoľvek éru) bola tým akože morálnym disentom... Inak, moji starí rodičia z oboch strán boli narodení v priebehu 20-tych rokov minulého storočia, jedine otcova mama „až“ v nasledujúcej dekáde, v roku 1936. Moji rodičia sú obaja narodení v roku 1957. To prosto vidíš, aká obrovská disciplína, aká neuveriteľná sila z nich vyžaruje. Zažili si neuveriteľné veci. Ty si o sebe hovoril, že si „ukovaný“. Moji rodičia a starí rodičia sú teda poriadne ukovaní. Je to ohromne inšpirujúce. A nemajú vôbec potrebu nejakej morálnej nadradenosti. A to je moja pointa – trochu sa bojím, čo sme my zač. Ako sme reálne ukovaní. Západ má bezprecedentný luxus, je otázne, ako prekonáme krízy, ktoré nás čakajú. Pre svojho syna (a deti) chcem len to najlepšie, ale intuitívne je mi jasné, že ho/ich čakajú ťažké časy – už len preto, lebo my nie sme generácia, ktorá tvorí pevné základy. My sa skôr chceme na tých pevných základoch opaľovať a popíjať nejaký sladký akurát vychladený drink, pričom k tým základom chcem len málo pridať, málo ich chceme ďalej spevniť aby držali ako rímsky betón. Naopak, mnohí z nás tie pevné základy sami nezmyselne búrajú, podrývajú svojou bohorovnosťou, pýchou a retrospektívnou intuíciou.
Kdo Tě tady teď dokáže číst- alespoň minimálně - mezi řádky, vidí, že hovoříš o tom, že jsme jako Západ v nemalé míře zdegenerovali a co především, degenerujeme dále. A obrovská masa lidí to ignoruje. Nejen, že to lidi jako jsme my, uráží, možná nás to už začíná trochu svírat. Rád bych teď zabrousil do politiky na evropské úrovni. Máme za sebou volby do evropského parlamentu. Jsi politolog. Kde vidíš pozitiva těch výsledků a kde negativa? A ať už bude tvá odpověď jakákoli, prosím o vyzdvihnutí nějakého hlavního opěrného bodu v té pozitivní části. Lhal bych kdybych říkal, že takovou informaci od Tebe nechci mít černé na bílém... Když tady totiž hovoříme o ukování nebo neukování naší generace a z toho plynoucích předpokladů k zodpovědnosti v žití a prosazování našich svobod a – velmi zjednodušeně řečeno – v tom co, si jsme ochotni pustit do života a co už ne – je to podle mě přesně tak, jak jsi skoro přímo zmínil. Je to z velké míry i o našich rodičích a dalších předcích a věcech, které oni dokázali ve svém bytí vytvořit přesto všechno náročné, co zažívali. O stanoviscích, za kterými si stáli i když se kolem dělo mnoho extrémně vypjatých situací.
Mí předci zažili především nepředstavitelné křivdy od poválečného, socialistického zřízení v našich zemích. Ale například můj milovaný prastrýček utekl z Reichu, kde byl u nacistů na nucených pracích. Zvládl to. Zdrhnul jim. A ve strakonické ČZ si pak splnil sen a koupil si motocykl. Nakonec ho ve stáří Alzheimer nebo něco z tohoto druhu chorob připravilo o rozum a on skočil pod vlak. Někomu by to mohlo znít směšně, ale byť jsem také celoživotní katolík, u něho to beru spíše z hlediska kodexu Bushido. Prostě neunesl svůj nefungující mozek a svým fungujícím srdcem spáchal železniční seppuku. Tolik k tebou zmiňované lásce a inspiraci i u jiných kultur jako je například Japonsko. Člověk, který by se alespoň nepokoušel brát si v těch pozitivních ohledech něco u Asie, Persie nebo Afriky, podle mě zkameněl a působí na mne – ty jsi použil hezké slovo – bohorovně. Kdybych tady měl rozebírat ty křivdy bolševiků na ostatních částech mé nejbližší rodiny, zabředli bychom na mnoha stranách vyprávění a tak to nechám raději na jindy. Jen jsem asi chtěl poukázat na to, že tyto věci se vždycky zákonitě přenášejí z generace na generaci. A je to snad i dobře, protože ta krev a ta zlomená srdce logicky také přináší dalším generacím chuť bojovat se zlem v jakékoli formě.
Najskôr by som rád zdôraznil, že nepatrím medzi žiadnych fatalistov ani ľudí, čo veria v determinizmus. Myslím, že ani Ty nie, len to chcem pripomenúť. Každá doba má svoje špecifiká a výzvy, podľa mňa si „vždy“ ľudia aspoň do istej miery hovorili, že dobre už bolo a že už bude akosi zákonite len horšie – až na zopár významných výnimiek. Zároveň ale neoponujem tvrdeniu, že dnes sme na Západe do značnej miery degenerovali čo do našej adaptability, sily, húževnatosti, pozitívnej vízie – veď už som to spomínal. Ďalej k tomu, čo v princípe to znamená generačná, resp. trans-generačná pamäť. To je ohromne dôležité, podľa mňa to aj priamo vyplýva z toho, čo tu píšeme. Moja rodina si tiež zažila s boľševikom všeličo, neohli chrbticu a preto trpeli, a ja tú ideológiu pokladám za to najzhubnejšie, čo modernú spoločnosť postretlo – a to nemám na mysli len politický režim, ale najmä spôsob premýšľania a životný štýl, ktorý tu do nemalej miery prežíva už – našťastie – bez formálnej podpory režimu. Je to na úrovni národného socializmu, ak nie ešte horšie – kolektivizmus, závisť, nenávisť, kádrovanie, materializmus, vynucovaná a preferovaná priemernosť, šliapanie po súkromí, po súkromnom majetku, po súkromnej iniciatíve, s tak ďalej. Budem robiť všetko, čo bude v mojich silách, aby sa za mojich čias boľševizmus už nevrátil zo smetiska dejín, kam rozhodne patrí. Je to ostatne aj odkaz jedného z veľkých Slovákov dejín, generála Milana Rastislava Štefánika – bojovať proti všemožným prejavom boľševizmu. No a konečne už k jadru Tvojej otázky – ak sa ma pýtaš ako politológa či analytika, nebudem miešať nejaké svoje osobné pocity či preferencie. Voľby naprieč Európou dopadli úplne neprekvapivo, presne tak, ako by podľa mňa očakával nezávislý pozorovateľ, ktorý vidí už roky stupňujúcu polarizáciu spoločnosti (z množstva dôvodov), čoraz výraznejšie delenie na takzvaných globalistov verzus lokalistov, resp. na mesto a vidiek, (anywheres versus somewheres), na stierajúce rozdiely medzi pravicou a ľavicou, a zároveň stupňujúce kultúrno-etické spory.
Niektoré procesy sa akcelerovali kovidom a ruskou inváziou a stále prebiehajúcou vojnou na Ukrajine. Chcem zdôrazniť rozmer silnej technokracie a byrokracie – dlhodobo etablované elity, ktoré sa v praxi a postupne takmer úplne, alebo úplne odtrhli od reality každodenného života miliónov ľud žijúcich rôzne po Európe. Už som tu spomínal nejakú priamu politickú zodpovednosť a zúčtovateľnosť – inštitúcie EÚ sa nemôžu diviť, že im množstvo voličov v EÚ nedôveruje, alebo že väčšina v týchto voľbách odvolila v princípe protestne. Brusel je už prosto príliš vzdialený bežnému človeku. To vôbec neznamená, že je automaticky EÚ zlá, alebo že nerobí množstvo dobrých, užitočných vecí. Na to veľký pozor, členstvo v EÚ a NATO je pre Slovensko, a trúfam si povedať aj Česko úplne kľúčovou prioritou a záujmom, a teda aj úspešné fungovanie a sila týchto celkov. NATO – a obzvlášť jeho európska časť – ako defenzívna organizácia má byť dosť silné, aby efektívne odstrašilo každého (potenciálneho) nepriateľa. EÚ je zase dosť unikátny celok, také súštátie, spolok, kde si snažíme v rozmanitosti navzájom rozumieť a spolupracovať nad rámec iba nejakých suchých bilaterálnych zmlúv a dohôd. Budujeme de facto komunitu, a to je viac, ako len nejaké partnerstvo. Má to veľa zaujímavých nuáns aj možných historických paralel, napríklad so Svätou ríšou rímskou či Hanzovou Ligou. Nemám tu samozrejme priestor rozobrať všetko, čo si o EÚ myslím – neskromne pozývam čitateľa prečítať si rôzne moje blogy, články, akademické práce, komentáre, rozhovory, či napríklad aj môj Instagram, kam tiež často pridávam také svoje bezprostredné pozorovania aj európskej rozmanitej každodennosti.
Takže zhrnuté a podčiarknuté: podľa (staro)nových deliacich čiar a (staro)nových politických sporov dopadli eurovoľby logicky, oslabila ľavica, progresivizmus, zelení. Je to znak ich vyčerpávania sa, ich ideologického radikalizmu aj toho, že narážajú na realitu, ktorá im dáva tvrdé mantinely – a to sa žiadnym sociálnym inžinierom nikdy nepáčilo. Oni asi moc realitu nemusia, páčia sa im skôr ich vlastné predstavy a veľkolepé vytýčené ciele, ktoré treba za každú cenu naplniť. Teraz osobne: je dobre, ak sa progresivizmus a všeliaké woke ideológie vyčerpávajú, ak utŕžia v demokratických voľbách prehru. Prajem si len, aby tá protestná vlna proti červeno-zelenému progresivizmu naprieč EÚ bola konštruktívna, a nie deštruktívna. Je totiž vždy ľahšie búrať, ako stavať. Takže ku všetkým témam ako je Green Deal, resp. klimatická a (najmä) industriálna budúcnosť EÚ a s ňou priamo spojená prosperita občanov EÚ, migračná politika a s ňou priamo spojená bezpečnosť občanov EÚ aj ich kultúrna identita, budúcnosť inštitucionálneho a právneho usporiadania EÚ – teda či bude nasledovať federalizácia, právna alebo de facto, či dôjde k rozširovaniu EÚ, naberaniu nových dlhov alebo naopak okliešťovaniu nových právomocí a kompetencií Komisie, či dôjde k hlbšej integrácií v oblasti spoločnej obrany, ako ďalej postupovať v otázke podpory Ukrajiny proti ruskej agresii a všeobecne ďalšieho vývoja v tejto náročnej téme, a tak ďalej – vo všetkých týchto témach očakávam konštruktívnu diskusiu so zreteľom na realizmus, na bezpečnosť, prosperitu a ochranu základných práv a slobôd občanov EÚ, ako sme Ty a ja. Pre mňa je kľúčové, nech sa zastaví rast komplexity nášho politického systému – nech už tu preboha nie sú stále ďalšie, nové a komplikovanejšie regulácie a kontrola ďalších a ďalších oblastí života, nech si regulátor (naviac nie priamo volený) na seba neberie ďalšiu a ďalšiu moc bez priamej zúčtovateľnosti, nech regulátor nenaberá stále nové sily, moc a možnosti, ako kontrolovať občana a ako mu viac či menej implicitne riadiť život.
Pozitívne vnímam silnejúci hlas niektorých takých konštruktívne kritických politických hnutí a osobností, ktoré túto moju základnú líniu zmýšľania zdieľajú. Negatívne zase zapadnutý hlas takých hnutí a osobností v štátoch, ako je Slovenská republika. Čudujeme sa občanom, ak volia podľa nejakých rýchlych hesiel, ak je komplexita systému tak enormne vysoká? Veď potrebuješ politológa, ak chceš aspoň trochu porozumieť EÚ – a to nie je dobrý stav. Iste, že politológ je tu práve na to, ale ak to je príliš komplikované a komplexné, potom sa stráca tá linka občan-vláda typická pre Západné demokracie. Ak má nejaká nová regulácia EÚ 1000 strán a občan či podnikateľ potrebuje „zamestnať“ politológa a právnika len na to, aby vedel s tým systémom základne interagovať, to nedopadne dobre. Rozumiem, že svet je dnes veľmi komplikovaný a o tom, či uvalíme clá na čínske elektromobily alebo podpíšeme obchodnú dohodu s Indonéziou nemá rozhodovať každý občan napríklad v referende. Ale vravím – ak je politický a právny systém všeobecne nastavený tak, že sa v ňom prosto nevyznáš a cítiš reálne len dopad všetkých tých regulácií, zákazov a príkazov, niet divu, že Ťa to po čase prestane baviť a že sa tomu ako občan skôr či neskôr postavíš. Kto má popri tvorení hodnôt čas sa lúskať tisíckami strán zákazov a príkazov? Ešte dovoľ poslednú poznámku: pri uvažovaní o EÚ pamätám na citát z filmu Il Gattopardo, ktorý už som tu spomínal vyššie.
Myslím si – možná velmi neskromně, tak se omlouvám – že jsme s těmito našimi „Hovory k sobě“, pokud dovolíš, na začátku nějakého dlouhodobějšího procesu. Ty jsi tam a já jinde. Přesto ťukáme do klávesnic a u toho si vlastně velmi výrazně, možná zcela definitivně urovnáváme myšlenky o tom, jaké další směřování bychom si přáli v našich životech. Vojta je v Německu, v dílně u svářečky a po večerech vytváří ve chvílích volna T77. Viliam pracuje na plný plyn v prestižním slovenském Adapt Institute, chodí jako respektovaný analytik minimálně jednou měsíčně do televize a má doktorát z politologie.
Doslova jen Bůh ví, jak se naše cesty mohly střetnout a naše vzdálené částice zůstávají pořád spojeny. Když bych to maximálně a velmi nekompromisně okleštil – oba jsme tak trochu historici automobilismu a oba už známe otcovský mindset s čímkoli, co k tomu může patřit. Ale co dále? Naše všechna již vyřčená a napsaná slova napříč poslední dekádou jasně dokazují, že nalézáme společnou řeč v mnohem širším okruhu otázek a témat. Přitom ty jsi zaručeně větší liberál a já zaručeně větší radikál, byť asi oba krajně napravo. Podle mě to o něčem může vypovídat. O čem? To už nechám na tvé úvaze....
Ďakujem Ti za Tvoje milé a veľkorysé slová. Nie je prekvapivé, že spolu komunikujeme, asi ako nie je prekvapivý ten výsledok eurovolieb. Človek a spoločnosť je organická, ale zároveň aj tam platia nejaké formy „zákonov“ a „prirodzenosti.“ Mne napríklad príde logické a „prirodzené“, že spolu komunikujeme. Ak človek má príležitosť venovať sa zaujímavým veciam, bude gravitovať smerom k zaujímavým ľuďom a časom aj zaujímavý ľudia budú gravitovať okolo neho. Ako vravieva moja maminka, je to o tom byť stále čo najlepšie pripravený. Stále sa vzdelávať, stále bádať. Veľmi nemám rád škatuľky, človek sa do nich nikdy nezmestí, ale asi máš pravdu, že čím som starší, tým som väčší liberál – pozor, ten klasický, určite nie žiaden progresívny variant. Ale priznám sa, že v mojom každodennom živote sa to nijak nevylučuje s tým klasickým konzervativizmom, ktorý milujem a snažím sa žiť už dlhodobo – teda ja som ešte nepozoroval nejakú praktickú kontradikciu. Môžem napríklad rešpektovať slobodu druhých, ale ak chápem slobodu anticko-scholasticky, potom je tiež úplne jasné a logické, že budem sa snažiť o tú správnu, čnostnú náplň slobody. Sloboda neznamená robiť si, čo chcem, ale robiť, čo je dobré. Samozrejme, že to nie ľahké rozpoznať, sám v tom zlyhávam, ale opäť tu ide o to nerezignovať na takéto chápanie slobody, lebo to by bola cesta do pekla. Sloboda je zodpovednosť a kontrola - primárne sebakontrola, sekundárne aj kontrola spravodlivými a primeranými zákonmi a reguláciami. O tom, ako by dnes elity chceli postupne kontrolovať všetko, sme už hovorili. Aj o tom, ako bude čoraz dôležitejšie brániť slobody a práva ako je súkromie (týka sa to aj súkromných dát), voľný pohyb, súkromný majetok, a podobne. Ďalej podľa mňa aj ako konzervatívny liberál môžeš hľadať správny balans medzi poznaným a nepoznaným, starým a novým. Udržovať oheň, nie popol. Nesnažiť sa konzervovať niečo bez hlbšieho zmyslu, bez snahy o kontinuálnu obnovu a tú správnu adaptáciu. Je to prosto hľadanie rovnováhy, zmyslu, pravdy, dobra a krásy v každom jednom dni, stále nanovo. Preto sa to nedá vtesnať do škatuľky. Netuším, či bol Aristoteles konzervatívec, alebo či bol Winston Churchill liberál.
Život je vždy väčší ako nejaká striktná teória, hoci je samozrejme dôležité teórie poznať a orientovať sa v ich princípoch. Samozrejmosťou je odmietať násilné revolúcie, revolučné ideológie, sociálne inžinierstvo, kolektivizmus, bohorovnosť, neprimeranú kontrolu štátu nad jednotlivcom. Ale to robí ako poctivý konzervatívec, tak aj poctivý klasický liberál. Už to má zase 10 strán a ja neviem, kto toto bude čítať J Tak ešte na záver – je milión momentov a faktorov, ktoré formujú človeka. Čo ma vždy najmenej bavilo bola konverzácia buď s niekým, s kým si nerozumiem na bazálnej úrovni, teda že nezdieľame základné pochopenie reality, alebo potom s niekým, s kým len súhlasím. Obe takéto situácie mi neprinesú zážitok, radosť z rozhovoru. Trúfam si tvrdiť, že ani ma nikam neposunú – ani môjho konverzačného partnera. A preto si vážim, ak spolu vedieme rozhovor napríklad mi dvaja. Vo veľa veciach súhlasíme, v iných možno nie. Zdieľame ale základné mantinely, rešpekt k základom našej Západnej civilizácie, k jej výdobytkom ako sú základné práva a slobody, k hodnotám, ktoré ju definujú, v princípe vychádzajúcich z anticko-scholastickej tradície v kontraste aj v synergii s osvietenstvom. Verím, že aj pre čitateľa môže byť zaujímavé čítať polemiku, rozhovor niekoho, kto spolu nemusí vo všetkom súhlasiť. Vieš, v jednom z mojich esteticky najobľúbenejších filmov, The Heat, ku koncu jeden z vedľajších hrdinov hovorí: this is a free country, brother. To je tak prosté, a pritom tak dôležité. Aby sme uchránili slobody a práva, bude dôležité sa rozprávať, polemizovať, kultivovať argumenty, snažiť sa hľadať pravdu, dobro a krásu. Je ich totiž navôkol množstvo, len treba bádať. A len ak to už nebude možné, potom sa treba pripraviť na obranu toho, čo pokladáme za to najcennejšie a najdôležitejšie. Lebo bez ochoty brániť, čo milujeme, to celé nedáva zmysel – ani rozumom, ani srdcom.
No. Vile, jak už jsem ti sdělil soukromě, mimo interview, nevím, na který podnět v těchto hovorech reagovat dříve a vidím to na knihu.... To by možná byla efektivnější forma pro zveřejňování našich pohledů na svět. Jestli byl v dobovém kontextu Aristoteles konzervativec, anebo jestli byl Winston Churchill liberál, už dnes asi nelze jednoznačně říct a kdokoli by se o to pokoušel, pohybuje se podle mě na tenkém ledě pouhých spekulací. Upřímně – minimálně pohledem aktuálního mediálního mainstreamu – si myslím, že by Winstona označili za nějaký druh extrémisty a teď si vyber, který... Už jen ten jeho často zneužívaný a z kontextu vytržený citát, kdy označil italského Duceho za římského génia a nejlepšího zákonodárce mezi žijicími lidmi... Tak nebyl náhodou Winston spíš britský fašista?:))) Není to tak dlouho, kdy lidé sympatizující s neomarxistickým hnutím Black Lives Matter v Británii ničili jeho sochy. A jestli je něco „sebedestrukce Západu“, jak dění posledních roků trefně nazývá bývalý český president Klaus, tak podle mě je to přesně toto. Relativizace úplně jasných historických konstant a jakési přebarvování dějin či jak to nazvat. Je mi z toho zle a přijde mi důležité o těchto věcech mluvit co nejhlasitěji a je úplně jedno, z které politické nebo nepolitické pozice. Protože přesně jak jsi podotkl, nakonec je pravda vždy jen jedna. Pro tentokrát bych to uzavřel.
Enzo Ferrari jednou řekl – „Nejlepší dovolená pro mě je, když jsem sám v dílně, když jsou skoro všichni ostatní na své dovolené.“ Ty už si letos podruhé užíváš odpočinku s rodinou. Popsal bys prosím ke konci čtenářům, kde se právě nacházíš? Tvé cestování nikdy není jen tak. Nikdy nejsi někde náhodně. Máš vždy zajímavé spektrum důvodů, proč a za čím někam jedeš... Přeji Ti štastnou cestu domů, do Bratislavy, děkuji Ti za tohle povídání a... brzy na shledanou. P.S. Chtěl jsem rozebírat i výtvarné umění, popřípadě něco z architektury, ale to si nechme na příště spolu s pokračováním o automobilismu. :)
Ospravedlňujem sa Tebe aj čitateľom (ak budú viacerí) za dlhé odpovede, stále sa učím byť stručnejší. A zároveň sa teším na konverzáciu o takých vznešených témach, ako architektúra či umenie – veď nakoniec aj ten Sir Winston vravieval, že staviame budovy, aby oni potom pomáhali stavať nás. Myslel tým samozrejme to, že prostredie okolo Teba, estetika všeobecne, má enormný vplyv aj na psychiku. Ďakujem Ti za ďalší podnetný rozhovor a máš pravdu, ku všeličomu by sa ešte dalo ďalej, dlhšie, „do nekonečna“... Tak teda k tej dovolenke – áno, boli sme dva krát pri mori, na rozdielnych miestach s rozdielnou aurou. Bolo to preto, lebo na prvej dovolenke v máji sa môjmu synovi veľmi páčilo. More ho nadchlo, asi miluje vodu, chcel v ňom byť, aj keď voda bola ešte reálne studená. A je to zdravé – nie len (studené) more, ale aj spoznávanie nových prostredí, nové zážitky, let lietadlom v tak útlom veku, nech je zvyknutý, rôzne skúsenosti, aj gastronomické – napríklad jedenie výborných čerstvých rýb či hlavonožcov. Chcem mu to dopriať v čo najväčšej (zdravej) miere. Tak sme sa s manželkou rozhodli skúsiť si to zariadiť tak, že ešte raz niekam k moru toto leto pôjdeme. Na túto druhú dovolenku už som síce musel brať pracovne aj laptop a byť v podstate na príjme, ale to nie je také dôležité – oveľa dôležitejšie bolo to, že sme mohli urobiť. Tento druh dovolenky je samozrejme veľmi rozdielny od toho, keď som cestovával po svete sám, alebo s pár najbližšími priateľmi, alebo s manželkou, kým sme ešte nemali syna. To sa nedá porovnávať.
Píšem tento rozhovor medzi Splitom a Trogirom v Dalmácii, v jednom malom hoteli. Je to pre nás v podstate ideálna lokácia, je to tu pomerne zašité, miestni nám povedali, že sa tu väčšina turistov zdrží len na pár nocí pri prechode práve medzi tými dvoma oveľa známejšími mestami. Chorvátsko sme mali obaja možnosť spoznať celkom dosť, a to aj z vody – prešli sme plachetnicou napríklad Kornati a to je sen... Riadky píšem keď posedávam v autentickej dalmátskej krčme hneď na pláži, kde sedia aj veteráni z Vukovaru, a počúvam epické dalmátsko-juhoslovanské hity – v prvom rade samozrejme Dina Dvornika a duo Denis&Denis. Do mora nie je taký jednoduchý vstup, ako niekde, kde to máš všetko krásne “vydláždené” jemným pieskom, tu si more akoby musíš viac zaslúžiť, viac sa mu prispôsobiť. To je pekný koncept, nad ktorým sme tu s manželkou uvažovali. Deti si tu tvoria pekné spomienky na detstvo. Pred sebou mám tradičný chorvátsky tekutý trojzubec a za chrbtom hneď chátrajúci ikonický hotel. Miestni naň vraj majú rôzne spomienky (a vedeli by rozprávať aj o skalnatých vrchoch nad mestom, do jaskýň tam partizáni vraj hádzali telá tých, o ktorých si mysleli, že kolaborujú s režimom, Nemeckom a Talianskom… toľko k tomu, kto si je na Balkáne komu čo dlžný – tragicky žiaľ nikto nikomu). Bývala to perla Dalmácie, mala sem chodievať operná diva Milka Trnina ale aj kardinál Alojzije Stepinac, neprekvapivo aj maršál Tito, hoci ten väčšinu času trávil radšej na svojej jachte menom Galeb. Počas privatizácie postretol hotel nešťastný osud, je to jeden z príkladov, kedy mať peniaze neznamená mať vkus a cítiť zodpovednosť, nejaký zahraničný investor to nechal a necháva chátrať... Všeobecne o mojom cestovaní platí, že hľadám zaujímavé, autentické miesta, ideálne neturistické, alebo aspoň relatívne… zaujíma ma ich história, politika, akých štátnych celkov boli súčasťou, kto vplýval na ich vývoj, architektúru, gastronómiu, literatúru, kto sa tam narodil a kto tam žil, aké známe osobnosti, prečo tam žili, čo tam robili, ako ich to ovplyvnilo – a na to tam musíš byť, vidieť to prostredie, tú realitu, geografiu, podmienky, klímu, dýchať tam ten vzduch – to neoklameš a ani sa ho nenadýchneš cez Wikipediu. Chcem vždy ochutnať miestne jedlo, kľudne v malých krčmách, rodinných reštauráciách, nie tých, ktoré sú najznámejšie povedzme na Instagrame. Nemusí ísť zákonite o nejaké národné jedlo – napadá mi rýchlo jeden príklad, keď v Peru je historicky celkom veľa japonských prisťahovalcov a ich kultúra a gastronómia pomerne silno ovplyvnila, čo sa v Peru „tradične“ konzumuje. To inak platí aj pre Bratislavu – ja som nikdy úplne nepochopil, prečo niekto v Bratislave hľadá bryndzové halušky, a nie radšej prešporský rezeň. Miestna kuchyňa je viac nemecko-maďarská, napríklad s liptovskou kuchyňou má pomerne málo spoločného. A to je predsa krásne – ja už som tu niekoľko krát spomenul slová „autentickosť“ a „rozmanitosť“.
Ale to už som mierne odbočil, a nechajme si niečo aj na nabudúce. Ďakujem Ti, Vojto, a snáď tento dlhý rozhovor aspoň niekto dočíta do konca. Budem si to vážiť.
Pokud jste opravdu dočetli až sem, jste... čtenáři. A těch stále ubývá. Děkujeme za vaši pozornost a pokud se vám naše "Hovory k sobě" líbí, budeme rádi za jejich rozšiřování napříč všemi sociálními sítěmi. První dva díly hovorů berte jako ochutnávku. Začátek seriálu, který bude pokračovat a možná se časem dostaneme i k nějaké pravidelnosti.
Mějte hezké dny. Za T77 vás zdraví Vojtěch Hlavatý.
