Článek

Za lásku k automobilismu s Viliamem Ostatnikem - Díl. 1.

2. 1. 2024

Čas je neúprosný ke každé živé bytosti. Jakoby to bylo včera, kdy jsme spolu s Viliamem na facebooku vytvářeli stránku Temple of Speed. Od té doby ale uplynulo 14 let, algoritmy vládnou světu a my jsme mezitím trochu zestárli. Vždyť oba máme syna, a tak je možné, anebo vlastně pravděpodobné, že i svět aut vnímáme zase trochu z jiné perspektivy. Jako badatelé s mnohem složitějším pohledem na svět. Co milovat, co raději ignorovat a čemu vzdorovat? Vítejte u nového seriálu  "HOVORŮ K SOBĚ" s Viliamem Ostatnikem.

Viliam a esence diktátorství - Mercedes-Benz 600 Grosser.

VH: Automobilový průmysl se pořád vyvíjí. Nebo je to ještě trochu jinak? Nedegeneruje? Nestagnuje? Neupadá? Nemizí starý dobrý svět motorismu? Jak o tom přemýšlí chlapec, který dospěl, stal se analytikem, politologem a hlavou rodiny?

VO:  To je veľmi obsiahla otázka – respektíve séria otázok. V prvom rade Ti ďakujem za záujem sa so mnou porozprávať. Je pravda, že čas letí neúprosne rýchlo. Temple of Speed boli krásne časy, mali svoje obrovské čaro, tá láska k autám bola číra, taká chlapčenská, plná snov. Zmena je ale jedna z mála istôt v živote. Všetko sa mení a vyvíja, alternatívou je stagnácia či zánik. Automobilový priemysel sa tiež vyvíja a mení, v posledných rokoch radikálnym spôsobom. Svet v ktorom sme žili posledných 30 rokov dostáva rany z viacerých smerov. Rúca sa svet otvoreného obchodu, nastupuje protekcionizmus. Rúca sa bezpečnostná architektúra. Energetická bezpečnosť je narušená. Ale to by sme už dosť uleteli. Automobilový priemysel v starej dobrej Európe, kde je jeho nesporné centrum už vyše 120 rokov, čelí všemožným zmenám, od nútenej transformácie na elektromobilitu, cez nedostatok pracovnej sily až po vysoké ceny energií. Sme s odstupom globálna jednotka čo sa týka investícií do inovácií, tam európske automobilky investujú až 60 mld. EUR ročne. Tak verím, že inovácie nám pomôžu zostať na špičke, podobne ako kvalita výroby, materiálov, design, tradícia výroby, poznateľnosť aj dôveryhodnosť značiek, sieť servisov. Pomôcť by mohlo aj to, že v EÚ máme lepšie zákony na ochranu súkromia, verím, že budú naďalej riadne uplatňované aj v dobe nových áut, ktoré sú skôr platformou na zber a vyhodnocovanie množstva dát. Všeobecne slobody – pohybu, majetku, súkromia – musia byť uchránené, veď kde inde, ak nie v Európe? Ak by som to zhrnul a podčiarkol, tak priemysel len zrkadlí klientelu. Samozrejme, že budú autá iné, keď si dnes prémiové značky kupujú tiktokeri, „influenceri“, rôzne hviezdy a hviezdičky, ktoré zbohatli z večera na ráno a často nemajú ani vkus, ani znalosti, a majú veľmi odlišné priority od starej klientely. Mercedes S alebo E je dnes stavaný úplne inak, ako bol pred 10, 20 či 30 rokmi, lebo automobilka sa zameriavala na úplne iný druh klientov. K tomu mám jednu anekdotu: vieš čo je jedným z dôvodov, prečo v Číne klesajú predaje VW? Lebo ich autá nemajú integrovanú funkciu karaoke. A priemerný Číňan chce v aute karaoke.

VH: Já v posledních letech začal mnohem více navštěvovat veteránské události, kde je možné vidět klasické vozy naživu a v plném tempu, předválečná auta nevyjímaje. Co udělá v tomto ohledu větší radost tobě? Statické muzeum někde v Německu nebo Itálii nebo máš také raději akce, kde je možné charisma konkrétních exemplářů zažít? Navštívil jsi několikrát Festival rychlosti v Goodwoodu, švýcarský Ice event v St. Moritz a řadu dalších. Popiš prosím i nějaké highlighty z těchto míst za posledních pár let

VO: Existujú fenomenálne múzeá, v ktorých vieš vidieť unikátne kúsky, trebárs vládne autá po konkrétnych politikoch. To je prakticky nemožné vidieť inde, nestaticky. V múzeu máš aj zväčša kľud si vychutnať estetiku, design, príbeh daných automobilov, takpovediac si ich naštudovať zo všektých uhlov a z blízka. Napadnú mi tri príklady: múzeum bratov Schlumpfovcov vo Francii, automobilové múzeum v Haagu alebo múzeum historických vozidiel Maybach v nemeckom Neumarkte. Ale je ich množstvo – najmä v Anglii, Itálii a Nemecku. No dynamická akcia typu Festival rýchlosti v Goodwoode alebo ICE v St. Moritz je to, čo mi vždy spôsobí zimomriavky. Keď sa naštartujú tie osem, desať, či dvanásťvalce, keď burácajú, keď sú používané, keď jazdia na hrane, keď jednoducho robia to, na čo boli stvorené – na jazdu, na čarovanie úsmevov a vytváranie detských snov. Auto je veľmi významný vynález a zároveň testament ľudskému umu spájať funkčné s krásnym. Ak mám spomenúť zopár konkrétnych spomienok, na Goodwood ich za tie roky, čo sme tam s mojim otcom chodili, mám množstvo. Rozhovor s Horaciom Paganim, keď bola predstavená Huayra a mňa učil, ako to vysloviť. Alebo pokec s Chrisom Harrisom o najlepších autách tej doby a o Noble M600, pri ktorom sme stáli. Z ICE som bol minulý rok (2023) hotový – prebudilo sa vo mne všetko to chlapčenské. Zase som cítil po celom tele, že autá sú komunita, autá sú kultúra, autá sú motory! Keď naštartovali Maserati 420M a bokom ho vodili po snehu, to bola eufória... a samozrejme estetický zážitok napríklad z Lancie Stratos Zero alebo našej Tatry 87! Mám jednoducho rád oboje – ísť sa pozrieť na vybraný vzácny kúsok do múzea, ak sa teda jedná o niečo konkrétne a výnimočné, ale dynamické akcie mám predsa len radšej.

    Ice Moritz - Tatra T87 - 2023

    VH: Další otázkou se ale vraťme na začátek. Jaké jsou tvé úplně první automobilové vzpomínky? Co a jak tě v dětství formovalo tak, že jsi později stejně jako já, sám pro sebe ležel v knihách s automobilovou historii a v průběhu let toto téma, kulturu, filozofii studoval?

    VO: Od mojej mamy viem, že som sa už ako veľmi malé dieťa chcel hrať s autíčkami a najradšej som si ich staval do radov, akože do zápchy (aký paradox :D). Moje najrannejšie spomienky sú matné, ale obsahujú Trabanty, Škody 120 a 1203, a Tatry 613. Trabantov bolo v 90-tych rokoch v Bratislave ešte stále celkom dosť, no končili neraz na parkoviskách na sídlisku odstavené. Ja som po nich skákal (doslova) a nakúkal dovnútra, to vie zasa potvrdiť moja 87-ročná babička. Škodu 1203 si pamätám ako sanitku, resp. vozidlo na prevoz medicínskeho materiálu, v ktorom som pár krát sedel vďaka mojej druhej babičke – primárke. No a Tatra 613, to bol klenot. Zjav. Iný ako ostatné autá. Pamätám si ich čierne, jedna stávala aj u nás na sídlisku, Chromka. To bol sen z ranného detstva – stále dúfam, že si ju raz kúpim. A ešte si spomínam na návštevu servisu v rakúskom Parndorfe. Otec tam servisoval naše Mitsubishi Galant 2.0, ale chlapci sa tam venovali skôr závodným Ferrari. :-) Takže som tam s otvorenými ústami behal okolo 355 Challenge a 360 Challenge... Ale tak všeobecne sa dá povedať, že som k autám nebol nejak špecificky vedený. Otec samozrejme autá mal rád, vedel aj všeličo opraviť, v 70-tych a 80-tych rokoch pozerával formulu, nebol to však jeho silný koníček. Chodil ale so mnou na všetky akcie a aj s mamou mi kupovali všetky možné časopisy, knihy či modely. Ale ako vravím, nemal som to vyslovene zdedené. Prosto ma to fascinovalo, technika bola pre mňa zaujímavá ako taká, nie len autá, ale aj stíhačky, tanky, lode. A to je prirodzene spojené so štúdiom dejín a s politikou. V tomto som rád, že sa ešte – hoci trochu s humorom, ale fakticky aj obrazne správne – môžem označiť za dieťa 20. storočia. No a v neskoršom detstve, či skôr rannej dospelosti, ma najviac ovplyvnili moji dvaja najbližší priatelia, Filip Turek a Lukáš Vaverka. Doslova tisícky rozhovorov s nimi, vedené od Coventry cez Prahu až po Hong Kong, kultivovali vo mne znalosti aj vkus.

    Romano Artioli v Campogallianu - 2020

    VH: Každý člověk na světě by chtěl mít svou vášeň jako práci. Hledali jsme, mě se to postupem let povedlo a tobě také... Každý tohle na svou adresu rozhodně říct nemůže Viliame a tak je třeba si svých skills náležitě vážit a nikdy neustávat ve vývoji u jejich zdokonalování. Jinými slovy – jsme věční studenti. Když ti maestro Romano Artioli vepsal do knihy věnování – „budoucímu presidentovi Slovenska“, určitě ses nad tím ironicky pousmál..., ale už tě trochu znám a vím, že něco takového od člověka Artioliho formátu nelze jen tak pustit z hlavy a navíc sdílíme obecný obdiv k lidem, kteří se stali definicí státnictví a vůdcovského nastavení mysli. Co sis pomyslel v těch chvílích potom, co jste spolu dohovořili? Jaké pocity to v tobě vyvolávalo? Předpokladám, že takové osobní a milé setkání v člověku rezonuje po zbytek života? :-)


    VO:  Úplne s Tebou súhlasím, aj ja nevnímam ako samozrejmosť, ale naopak ako obrovské požehnanie aj zodpovednosť môcť mať svoju vášeň ako prácu. Stretnutie s Romanom Artiolim bola taká až surreálna udalosť. Mohli sme sa zúčastniť slávnostného obeda k 30. výročiu od otvorenia Fabbrica Blu v Campogalliano – tak sa volala slávna modrá fabrika, kde Romano previedol svoj sen do reality po dlhých dekádach poctivej a tvrdej driny. Vyrábali tam EB110. Ono to bolo surreálne aj v tom, že to nebola oslava súčasnosti, ale minulosti, fabrika je totiž už dávno zatvorená. Automobiloví nadšenci vedia, ako príbeh znovuzrodeného Bugatti dopadol... Najsurreálnejšie však samozrejme bolo to, že sme sa mohli spoznať s Romanom. Asi by bolo moc trúfalé povedať, že sme sa spriatelili, ale nebolo by to až tak ďaleko od pravdy, hoci odvtedy sme si vymenili len sporadické správy cez Instagram. Ale k meritu Tvojej otázky – ten Romanov odkaz pre mňa, ktorý spomínaš, dáva najväčší zmysel v kontexte. Musíš „poznať“ Artioliho, jeho životný príbeh, najlepšie z jeho vlastného rozprávania (odporúčam výbornú knihu Bugatti & Lotus Thriller) alebo z rozhovorov s ním. On bol prosto bojovník. Idealista, ale zároveň tvrdý makač. Nikdy sa nevzdával svojich vznešených cieľov a ideálov, aj keď mu fúkal silný protivietor. Vždy si šiel za svojim snom a cieľom, pokiaľ mu dával zmysel. Nakoniec ho to pokorilo, ale nie na duchu. No a keď som mu povedal, čo som študoval v Bologni, a čo som vtedy robil a naďalej robím, tak vzniklo to venovanie - ktoré, ak dovolíš Ťa poopravím, hovorí o ministerskom predsedovi, nie prezidentovi. V tomto kontexte som ho vnímal. Prosto chce svojim príbehom dať príklad toho, že sa za zmysluplné ideály oplatí bojovať aj ak fúka protivietor. Neberiem to teda nejak záväzne v zmysle politiky. Ja sám si len ťažko viem predstaviť seba ako ministerského predsedu, hoci presne ako vravíš, politiku milujem a dejiny sú politika, rozhodnutia v súvislostiach. Nechcem sa v živote zbaviť zodpovednosti, to rozhodne nie. Lenže to venovanie chápem širšie – ako povzbudenie od jedného z najvplyvnejších mužov v automobilovom businesse v druhej polovici 20. storočia pestovať vznešené sny a ciele a tvrdo makať na tom, čo má zmysel.

      Ferrari F355 Challenge

      VH: Myslím si, že máloco hmotného dokáže suplovat vzácné lidské zážitky. Z materiálního světa jsou to snad takřka výlučně knihy, protože ty nás nutí neustále přemýšlet a tak se vlastně nachází na hraně mezi světem hmotným a duchovním. My dva jsme si celé roky čas od času nějakou tu literaturu vzájemně doporučovali. Vzpomínám si na pro tebe velmi zásadní dílo – apokalyptický román Pán Světa od R.H. Bensona. Takže tím pádem se chci také zeptat – jak rozsáhlá je tvá knihovna, jaké žánry obsahuje a kolik toho aktuálně čteš? Vybavuju si také úžasnou knihu o Jackym Ickxovi, kterou ti sám maestro věnoval a podepsal v Goodwoodu. Omlouvám se za náročnější a dlouhé dotazy. Zmínil jsi Filipa Turka - přesně takové to bylo i v prvním rozhovoru s Filipem. To interview bylo tehdy velmi úspěšné a pokud nás někdo do té doby nebral úplně vážně, pak se to hodně změnilo. I ty jsi vlastně díky tomu zjistil, že Filip existuje, bylo mu 25. Později vzniklo vaše vzácné a silné přátelství. O Filipovi ještě jistě v budoucnu bude řeč.:-)

      VO: Mne sa neospravedlňuj, ja si právaže veľmi vážim, že kladieš takéto otázky. Dúfam, že ani čitateľovi sa nebudeme musieť ospravedlňovať, najmä teda kvôli dĺžke. Áno, Robert Hugh Benson a jeho dystopický román Pán světa z roku 1907, to je pre mňa stále jedna z najpútavejších kníh, aké som kedy čítal. Isto si ale spomenieš aj na to, že si to bol Ty, ktorý si ma na to prazvláštne dielo upozornil – poslal si mi link na audioknihu, presne si pamätám ten hlas, ktorý knihu nahovoril, dodával jej ešte extra tajomnosti. Napísal som o knihe aj blog, myslím že sa dá dohľadať ak niekto k názvu knihy pripojí moje meno. Čo sa týka našej knižnice – máme ju spoločnú s manželkou a už aj s 8-mesačným synom, ktorý celkom slušne do nej prispieva :-D - nikdy sme presne nespočítali, koľko kusov obsahuje. Ale keď sme raz večer pri pohári alibernetu nad tým uvažovali, urobili sme zbežný odpočet a vyšlo nám niečo vyše 1000, dnes to bude ešte minimálne o pár desiatok kusov viac. Pokladám to za taký sľubný štart, hoci knižnicu Umberta Eca mať asi nikdy nebudeme – a samozrejme nám ani nejde o kvantitu. Pre mňa sú v súvislosti s knižnicou podstatné tri veci – za prvé, či si pamätám prečítané a viem si ich spojiť v širších ale i hlbších súvislostiach. Nečítam knihy preto, aby som si ich odškrtol na zozname – to, čo ukrývajú má mať presah do môjho života, má to mať praktické dôsledky. Tým praktickým myslím aj životnú filozofiu, lebo máločo je praktickejšie ako dobrá životná filozofia a „řád.“ No a po druhé, či aspoň všeobecne viem, o čom sú tie neprečítané. Motivuje ma to si ich nie len raz prečítať, ale mi to pripomína, čo všetko ešte neviem a koľko zaujímavého toho ešte existuje, o čom sa môžem doučiť. No a po tretie, chcem, aby môj syn a časom verím deti mali k dispozícii kvalitnú knižnicu, nech si vedia každý týždeň z nej vytiahnuť niečo zaujímavé od neurofyziológie cez dejiny, poéziu, architektúru, či umenie až po technické encyklopédie. Tento rozhovor vedieme počas vianočných sviatkov a ja mám malého syna, takže momentálne čítam „Kde je pán automobil?“ od Ingely P. Arrhenius. :-D Ja sám mám rozčítanú skvelú knihu „Civilizations“ od skvelého Laurenta Bineta.

      Stejně jako já, ani Viliam neodolal fotce u jednoho z 71 vyrobených exemplářů Jaguaru D-Type. A jak by také mohl?

      VH: Filip Turek a Lukáš Vaverka – nerozlučná dvojice v organizačních věcech kolem českého Jaguar klubu, ale i na osobní přátelské úrovni. Tak pojďme kluky trochu zdrbnout – oni jistě budou rádi.:) S Lukášem jsem kdysi zažil několik mezinárodních prezentací automobilových novinek, motokáry v Radotíně nebo ježdění na Sosnové, ale nejvíc mi jeho osobnost v paměti utkvěla skrze profesionalitu a jakousi vysokou sofistikovanost v oboru motoristické žurnalistiky. Podobně to bylo i s Filipem, který měl od jisté chvíle už tolik literatury o autech, že už kupoval povětšinou pouze servisní manuály k britským limuzínám a nikdy mu třeba nedělalo problém rozedřít si ruce do krve při odborné demontáži V8 nebo V12. Ty jsi věkově o dost mladší, přesto jste utvořili trio kamarádů, které společně – jak už jsi sám hezky řekl – zažívalo mnoho pěkných chvil po cestách napříč světem od Coventry přes Prahu až po Honkong. Mám pocit, že jste společně navštívili třeba Gruzii krátce před vypuknutím války na Ukrajině. A je toho určitě mnohem více. Teď máš prostor trochu popsat tuto neodmyslitelnou část tvého dospělého života. Napadá mě třeba i otázka na 1) nejbizarnější a 2) nejsilnější zážitek z vašich cest.

      VO: Je pravda, že máme skvelé a pevné, dlhoročné priateľstvo, ktoré si nesmierne vážim. Obaja ma toho mnohému naučili a vo veľa veciach – zďaleka nie len čo sa týka áut – ma inšpirovali. Myslím, že si ich oboch dobre všeobecne popísal, sú to chodiace encyklopédie s mnohými praktickými skúsenosťami, takže nikdy nehovoria len tak do vetra. Ich slová aj činy majú vždy váhu, čo mi na nich veľmi imponuje – vo svete plnom pózy a ignorantstva je to mimoriadne cenné. Zároveň sú to ľudia s obrovskými srdcami, praví kamarádi. Nehovorím o našich zážitkoch verejne, no aj tých bizarných aj silných máme myslím za tie roky mnoho. Ale tak fajn, spomenul si Gruzii, tak aspoň pár slov k tomuto miestu. Prechodili sme to tam od Tbilisi až po hranice s Dagestanom. Silné to bolo najmä v Gori, rodnom meste J. V. Stalina. Bolo to mimoriadne autentické miesto, kde sme sa výborne najedli, pričuchli k miestnym náladám, a najmä si prehliadli Stalinov rodný dom aj múzeum, v ktorom bolo množstvo veľmi zaujímavých aj cenných predmetov. Vždy, keď sme na nejakom mieste sa snažíme si ho čo najautentickejšie vychutnať – nie len cez žalúdok, ale aj hlbokými a dlhými konverzáciami o miestnych dejinách, politike, kultúre. Myslím, že ani jeden nemáme radi turistické, sprofanované miesta, kde si objednáš pizzu a presedíš celý deň v nejakom frančízovom hoteli – a ešte sa tváriš, ako si užívaš cestovanie a spoznávanie, a ako Ťa to mení. Také cestovanie pre nás nemá zmysel.

      Pagani Huayra Codalunga - Ice Moritz 2020

      VH: V posledních několika letech bylo lidstvo svědky přeměny z bipolárního světa na multipolární. Člověk by si řekl, že jedním z pozitiv takové přeměny by mohlo být to, že se lidé přestanou striktně a zcela nesmyslně škatulkovat do ideologických i jiných ohrádek. Bohužel opak je pravdou a dokonalým příkladem jsou třeba i reakce na Filipovo veřejné komentování politiky. Přemýšlím, kam až může dojít relativizace všech desetiletími proveřených hodnot, na kterých je postavena evropská křesťanská civilizace. Ty máš politologické i analytické vzdělání a praxi a tak možná více reflektuješ širší kontext nálad ve společnosti. Jak tuto věc vnímáš?

      VO: Bohužiaľ sa takáto otázka nedá zodpovedať rýchlo, krátko či jednoducho. Alebo teda aspoň ja toho nie som schopný. J Polarizácia západných spoločností je známy jav, ktorý má mnoho príčin aj dôsledkov. Politika na Západe sa dosť technokratizuje a byrokratizuje, je množstvo nových aspektov, oblastí či technológií, ktoré chce moderný štát regulovať. Ale tá technokratizácia mi robí starosti, lebo naša politika by mala byť politická – majú tu byť politici a politické strany, ktoré súperia ideami a víziami a potom sú za svoje rozhodnutia ochotné prebrať zodpovednosť. Inými slovami, chýba mi dnes férové súperenie jasných ideí a vízií a jasná politická zúčtovateľnosť. Pri nich musia fungovať kvalitné inštitúcie, ktoré sa starajú o základy spoločnosti – o jasnosť a vymožiteľnosť práva, a podobne. Štát ako expandujúci kolos by sme mali zastaviť, to nie je dobrý trend, nie pre našu milovanú Európu. Čo sa týka občanov, to je opäť extrémne komplexné a rozličné podľa jednotlivých štátov, regiónov, socioekonomického prostredia, a nakoniec aj psychológie. Ale rád a často citujem jeden voľne preložený maxim od Thomasa Jeffersona, tak to spravím aj tu: cenou za slobodu je večné bdenie. Takže demokracia sa nedá udržať, ak sú voliči ignoranti. Súhlasím s Tebou, že relativizácia všetkého nás privedie do záhuby. V Európe si v nejednej oblasti pílime pomyselný konár pod vlastnými nohami. To, čo nám pomohlo vybudovať všetko, čo dnes máme, od kultúry až po priemysel, si relativizáciou a rýchlou, nútenou zmenou ničíme. Len blázon nerozumie tomu, že cesta vpred je možná len balansovaním nového a starého, kontinuálnym skúmaním hodnoty, významu a zmyslu toho starého aj nového. Nie všetko nové je dobré a nie všetko staré je zlé. A len blázon chce uškodiť tomu, čo má rád. Ja mám napríklad rád Európu a chcem, aby bola silná, slobodná, aby prosperovala. A ešte jednu vec spomeniem, ktorá ma desí – aktivizmus, ktorý dnes neraz vykazuje známky fanatizmu a splošťuje realitu, a jeho vplyv na politiku. Vedome či nevedome nevníma realitu komplexne, ale ju zužuje. Ak sa potom politik rozhoduje pod tlakom takého aktivizmu, sociálnych sietí či médií, to neskončí dobre. Skončí to ako keď Angela Merkelová rozhodla o ukončení výroby elektriny v Nemecku z jadra – kvôli Fukušime... alebo keď sa v Bruseli rozhoduje o budúcnosti európskeho priemyslu pod tlakom aktivistických, neralistických vízií.

      VH: Celou řadu let máš v garáži z Británie dovezený rudý Jaguar XJ40. Můžeš upřesnit konkrétní specifikaci a stručně rozebrat jeho aktuální kondici, využití a plány do budoucna?

      VO: Je to Jaguar XJ40 ročník 1987, teda ranný, s motorom 3.6 a automatickou prevodovkou. Jedná sa o nižšiu výbavu XJ6, teda nie Sovereign, čo mi ale vyhovuje v interiéri, ktorý je pomerne vzácny – je to anglický tweed namiesto oveľa rozšírenejšej kože. Aj tie štyri predné svetlomety lepšie svietia. :) S tým autom mám spojených množstvo nádherných spomienok a aj keby som si už nemal nikdy sadnúť za jeho volant, stálo to všetko za to. Letel som poň po konzultácii, s otcom sme z Londýna šli vlakom do Peterborough, tam nás vyzdvihol starý pán v Land Rover series 2 a vzal nás do haly, kde bola aj táto „jahôdka.“ Po testovacej jazde sme vyrazili smer Bratislava. Potom som s ním jazdil každý deň na univerzitu, veľa ciest absolvoval do Karlových Varov, do Prahy, a tak ďalej. Momentálne je v garáži a čaká na čiastočnú renováciu, aby zase mohla robiť radosť. Ale ako sa povedalo vo filme Gladiator: „ne hned.“ Poučil som sa v praxi, že ak si človek chce kúpiť opicu, musí mať na banány. A vždy je to o prioritách a konkrétnych možnostiach v danom časopriestore. Ja mám momentálne rodinu a to je pre mňa priorita – presúvam sa autom, ktoré je rodinné a doň plynú všetky investície vyčlenené na udržiavanie vozového parku. :)

        Viliam se opírá o jeden ze svých splněných snů - rudý Jaguar XJ40

        VH: V roce 2015 byl ve Francii učiněn asi jeden z posledních extrémních nálezů zapomenutých klasických vozů. Vozy sesbíral od 50. do 70.let Roger Baillon. Po neuskutečněném snu s otevřením muzea auta zůstala stát ve stodolách na pozemcích francouzského zámku. Ředitel Arcturial Motorcars, Matthieu Lamoure přirovnal význam tohto nálezu k objevení Tutanchámonovy hrobky Lordem Carnarvonem. Vtipnou niancí k tomuto výroku je i fakt, že mezi šedesáti exponáty byl i extrémně vzácný Talbot – Lago Grand Sport Aérodynamique egyptského krále Farouka. Pro mne byly odjakživa takovéto zprávy o nálezech automobilových pokladů fascinující. Masíruje to lidskou a především tu chlapeckou představivost o tom, co by kdyby... Bohužel se obávám, že takovéto nálezy jsou dnes už více než nepravděpodobné a skoro bych spíše věřil, že může docházet i k podvodným inscenacím nějakého závratného objevu. Logicky, cenu konkrétního auta v aukci vždy významně ovlivňuje i historické pozadí jeho vlastníků a lidské příběhy, kde auto figurovalo. Mým pohledem v tom lze nacházet i zajímavou komparaci se světem výtvarného umění, kde jsou nejhodnotnější díla zpravidla vždy od takových umělců, kteří měli nejsložitější osobnost a z toho vyplývaly jejich životní osudy, které by nikdy nevymyslel a nepopsal ani ten nejlepší scénárista. Myslím si, že alfou a omegou jakýchkoli hmotných artefaktů vždy bude lidský prvek a čím je příběh barvitější, dobrodružnější nebo i tragičtější, tím více peněz za předmět sběratelé zákonitě zaplatí. Co si o posledním desetiletí v oblasti aukcí myslíš ty? A je podle tebe možnost, že se to může vyvíjet ještě někam dále? Narážím tím i na 250 GTO po Bandinim nebo 300 SLR po R. Uhlenhautovi.

        VO: Nie som zďaleka ten najpovolanejší, keď ideme hovoriť o aukciách, to chcem zdôrazniť na začiatok. Nevenujem tomu už žiaľ toľko času, aby som si udržiaval prehľad. Takže sa môžem vyjadriť ako prostý nadšenec a aukčný laik. Aukcia je vždy taký mikrokozmos viacerých motivácií a záujmov. Neposudzoval by som hodnotu niektorého automobilu podľa toho, za koľko sa kedy vydražil v nejakej aukcii. Môžeš mať trhový záujem o nejaké červené Ferrari na úrovni niekoľkých desiatok miliónov dolárov, ale skutočný expert s vykultivovaným vkusom Ti o hodnote toho auta môže povedať niečo značne iné. Bohatý Američan alebo Číňan prosto môžu vybičovať cenu niečoho niekam, kde by si to Ty alebo ja nezaradil. Ale to je slobodná trhová logika. Ďalšou vecou sú machinácie či umelé udržiavanie či bičovanie cien niektorých značiek, ale ako vravím, viem o tom príliš málo, aby som to nejak ďalej rozvádzal. Poviem dve veci: za prvé, tie nálezy veľkých zbierok sú ozaj vzrušujúce. Vidieť niektoré automobily v autentickom stave (napríklad 250 GT SWB Spyder po Alainovi Delonovi) vie človeka dostať do kolien, sám som to zažil napríklad v Paríži na Retromobile pred pár rokmi. Takisto mi to vždy pripomenie vďačnosť za to, že jestvujú na svete ľudia, ktorí obrovské prostriedky a kapacity vložia do udržania týchto klenotov pri živote – pre ďalšie generácie. Áno, aj ja mám pocit, že to najlepšie sa už vyrobilo... a je veľkou úlohou tie poklady udržať, no nie staticky, bez motora, niekde pod plachtou, ale dynamicky, jazdou, používaním a kontinuálnym staraním sa, opravovaním. Sám viem, hoci vo veľmi malom merítku oproti takým autám, ako tu spomíname, koľko to stojí udržiavať jedno či dve autá v čo najlepšom stave – aby boli bezpečné, funkčné, a zároveň aby reprezentovali Teba aj značku. Takže týmto ľuďom chcem aj takto vzdať hold. No a po druhé, slovo k tomu 300 SLR Uhlenhaut, ktorý si spomenul. Z toho som mal nesmiernu radosť. Konečne sa aj formálne dostal na vrchol automobil od značky, ktorá sa poctivou a tou najvyššou kvalitou môže pýšiť už vyše storočie. A ešte si zober, že to auto vyrobili nie tak dávno po Druhej svetovej vojne...

          250 GT SWB po Alainu Delonovi nalezena na zámku kdesi ve Francii... Photo Credit: Arcturial Auctions

          VH: Tuhle otázku musím položit velmi dlouze s takovým zamyšlením. Jak jsem zmínil výtvarné umění, napadla mne taková, možná i trochu humorná historická souvislost. Čtu teď úžasný životopis o Toyen. (Je to asi první opravdu seriozní a zároveň nejrozsáhlejší a nejhlubší dílo o této malířce s přidanou hodnotou v podobě absence feministicky ideologického balastu, takže knihu tímto vřele doporučuju všem milovníkům kunsthistorie.) Zhruba v době, kdy se Toyen, vášnivá anarchokomunistka, ale zároveň libertariánka se svým opileckým partnerem Štyrským stala členkou levicového uměleckého hnutí Devětsil, vyrazili z Prahy společně na dlouhé cesty po Itálii, Jugoslávii a Francii. Navštívili mimojiné i Lago di Como a je docela dobře možné, že už tam cestovali z Milána po částech právě stavěné, nové Jezerní dálnice A8. Letos je to přesně sto let. Austradu dei Laghi vyprojektoval Piero Puricelli, který se už předtím do historie nesmazatelně zapsal projektem Autodromo di Monza. Impuls ke stavbě přišel od Mussoliniho, který byl vášnivým fanouškem motorismu a moderní dopravy. Nevíme jak dlouho u jezera Toyen a Štyrský odpočívali a zcela určitě nebydleli ve Villa d“Este (dnes už desítky let dějišti nejkrásnější automobilové přehlídky elegance), ale přesto mi to přijde jako zajímavé propojení z historie. Lago di Como se pak stalo motivem i názvem jednoho z nejslavnějších Toyeniných obrazů. Právě tyto obrazy od chudé komunistky bez jasné sexuální i pohlavní orientace si totiž v dnešní době – stejně jako vzácné klasické auto - může dovolit vlastnit pouze člověk, který dokáže naplno využít moderního evropského kapitalismu – systému, který ona cíleně podvracela a nesnášela. Historický obraz s miliardovou hodnotou nás inspiruje i proto, že jej mohl stvořit třeba i zmatený a chudý člověk na okraji společnosti. Zatímco automobil nás inpiruje spíš tím, že v pozadí jeho vzniku už musí stát nějaký základ předchozího úspěchu, invence a vysokých ambicí, které byly naplněny a zrealizovány i za cenu velkého odříkání, dramat a rizik. Jak vnímáš ty tento most mezi dvěma zdánlivě zcela odlišnými světy, které ale podle mne může člověk milovat stejnou silou?


          VO: Tak vidíš, aj anarchokomunisti využívajú štátnu infraštruktúru a chodia oddychovať na nádherné „kapitalistické“ miesta ako Como, ktoré sú nádhernými nie len kvôli prírode, ale aj – či najmä – vďaka súkromným investíciám. Svet je plný paradoxov. :-D Ale vážnejšie: aj dnes je mnoho takých rozličných prúdov, najmä medzi mladými, ktoré majú veľmi paradoxné prejavy – diplomaticky povedané. Krátes z Téb a iný cynici, ale samozrejme aj stoici a ďalší musia rotovať v hroboch keď vidia, aké všelijaké pseudofilozofie mladí dnes vyznávajú a najmä ako nevedia, alebo nechcú poctivo dovádzať svoje názory do praktických dôsledkov. Je to skvelá a hlboká otázka, ktorú kladieš. Samozrejme, že sa umenie, ale ani technické dielo ako automobil nedajú vmestiť do škatuľky. A už vôbec sa nedá zmestiť do škatuľky človek a jeho pohnútky. Takže máš nie len súčasnosť, ale aj celé dejiny plné rôznych paradoxov podobných tomu, čo spomínaš Ty. Opäť si pomôžem jedným z mojich najobľúbenejších citátov. Veľa ľudí ho pripisuje Edmundovi Burkemu, ale podľa všetkého je autorom Ján zo Salisbury. Znie asi takto: všetci sme trpaslíci nesení na chrbtoch obrov. Táto jednoduchá myšlienka mi už dlhé roky vždy pripomína komplikovanú a komplexnú spleť vzťahov, súvislostí a následností, na ktorých konci som ja, Ty, každý jeden z nás. Stojíme na chrbtoch tých, ktorí tu pred nami budovali, premýšľali, objavovali. A stojíme aj na chrbtoch neosobných inštitúcií či vecí, ako je už spomínaná infraštruktúra. Toto poznanie ma vedelo vždy ukotviť, aj upokojiť. J Takže odpoveďou na Tvoju otázku by za mňa bolo to, že ak nedávaš svet a ľudí do škatuľky, ale sa snažíš vnímať tú komplikovanú niť súvislostí, samozrejme že môžeš milovať, obdivovať, alebo aspoň uznávať či rešpektovať rozdielne veci, ktoré sú na prvý pohľad – zdanlivo – v nejakom protiklade. Veď aj o tom je život – snažiť sa spoznávať svet a patrične a zmysluplne si vychutnávať všetko to krásne, čo obsahuje.

            2020 - Modrá továrna v Campogallianu a výzkum EB110.

            VH: Viliame, myslím si, že jsem tě protentokrát vyzpovídal už velmi obsáhle a tak už jen jedna na závěr. Zmínil jsi, že knihy i automobilové modely jsi od dětství dostával. Takže autíčka! Dochovaly se ti nějaké z klukovských dnů a pokud ano, jaká jsou? Jak jsi na tom se sběratelstvím dnes? Láká tě něco třeba i mimo modely a knihy? U nás v ČR už řadu let poměrně dost frčí i starožitné hračky obecně. Nejvíce ceněná jsou samozřejmě například plechová, předválečná autíčka, kterých se dochovalo opravdu minimální množství a často už je také vlastní různá muzea. 


            VO: Ale samozrejme, že sa mi dochovali! Ako ináč? Mám prakticky všetky autíčka, nehovoriac o knihách, ktoré som od malička dostal. Úplne reálne a vážne – mám to odložené v krabiciach, respektíve všetky vzácnejšie modely mám v originálnych krabiciach vystavené. Napríklad na stolíku v obývačke, v ktorom je odložený vzácnejší alkohol, mám Tatru 77, už spomínaný 300 SLR Uhlenhaut, 300 SL a Maybach 62. Všetko to bolo kupované pred viac než 15-20 rokmi, väčšinou vždy na cestách – Mercedesy sú zo Stuttgartu, keď ma tam otec vzal do múzea Mercedes-Benz. Pracoval vtedy pár rokov v nádhernom Mníchove a ja som mal to šťastie tam prežiť za tie roky dokopy niekoľko mesiacov. Veľa sme už vtedy chodili po Nemecku a mám z toho obdobia aj veľa modelov. Medzi knihami mám veľkú EB110 v nádhernej grigio chiaro, vedľa, kúsok od busty Winstona Churchilla, stojí Bentley 6 ½ litre Gurney Nutting Saloon, takzvaný Blue Train special. Do spálne som si prepašoval aj napriek počiatočným nechápavým pohľadom od manželky zopár Tatroviek, Mercedesov, Rolls-Royce, Bentley a Ferrari, tróni tam čierna W100. Mám veľa závodných špeciálov, najmä F1 a Le Mans. Bolo by klamstvom keby som sa hral na premysleného zberateľa – tá zbierka má skôr sentimentálnu hodnotu, hoci sa v nej nachádza aj niekoľko objektívne vzácnych kusov. Ale ako vravím, pre mňa sú najcennejšie tie spomienky, ktoré sa na jednotlivé modely viažu, a potom aj ich estetická-designová hodnota. Málokedy som ich kúpil na Slovensku, väčšina je z Nemecka, Anglie, Česka, z Hong Kongu, kam som roky chodieval za rodinou. Prosto s každým mám spojený príbeh. Dnes už modely nezbieram, hoci samozrejme ma občas napadne si pozrieť na internete niečo pekné. Nakoniec však tie peniaze investujem do reálneho auta. :) Lákajú ma čoraz viac skulptúry, už roky hľadám originál Tatru T77 alebo T87 skulptúru v nejakej väčšej mierke. Knihy zbieram takým štýlom, aký som už opísal v odpovedi na jednu z Tvojich predošlých otázok. Aj v tejto oblasti mi robí radosť niekoľko vzácnych kúskov, napríklad pár konkrétne vybraných kníh starých niekoľko storočí, prvé edície, podpísané vydania, a podobne, ale zmysel má pre mňa najmä obsah tých kníh, až potom nejaká ich monetárna hodnota.

              K dvanáctiválcovým Zondám se naše generace modlila od dětství...

              VO: Ďakujem Ti veľmi pekne za kvalitný a podnetný rozhovor, Vojto. Myslím, že sme načrtli mnoho zaujímavých tém, tak sa budem prípadne tešiť na ďalšiu čast.

              VH: I já děkuji a těším se na pokračování...